Malí aj veľkí, vysokí aj nízki, takí aj onakí, sa tešia na jarmoky, lebo do miest sa aspoň na niekoľko dní prinesie niečo nevšednejšie. Dospelejší a aj zodpovednejší sa možno trochu starostia pri pomyslení, o koľko drobných bude peňaženka ľahšia, ale aj tak sa ide, kupuje a vychutnáva.
Jarmok v histórii nie je nič neznáme, má dlhú tradíciu, ktorá ho predurčuje ešte dlhšie žiť, lebo ak pretrval po toľké roky a prekonal aj zmeny v spoločnostiach, potom určite nezmizne len tak.
Jeho počiatky siahajú do 13. storočia, a usporiadať ho nemohol hocikto, mestá dostávali kráľovské povolenia, spísané vo výsadných listinách, ktoré navyše aj presne vymedzovali, kedy a dokedy bude trvať.
Trhy
Vtedajšie jarmoky fungovali na princípe trhov, pulty stánkov sa priam otriasali, čo boli také preplnené. Zohnať ste si mohli všeličo, na čo vám fantázia prikývla, lebo predávajúci ponúkali sliepky, keramiku, také aj hentaké čižmičky, medovníkové srdcia, periny alebo aj sušené bylinky.
Obzvlášť naradostené bývali dievčence, pre ženskú časť bol totiž zriadený obchodík s čačkami aj oblečením, takže prehovorili mamky či babky a už aj si po niečo zašli a potom sa chválili, čo na jarmoku pozháňali.
Zabávalo sa
Okrem praktického účelu slúžil, prirodzene, jarmok aj na zábavu, a tak do jeho priebehu pribúdali tancovačky, bábkové divadlá, dokonca sa aj horlivo súťažilo.
Pre ženbychtivých mládencov to bola príležitosť ako hrom, aby ohúrili svoje vyvolené a dali im, ale aj ostatným najavo, kto si získal ich srdcia a komu patrí prvé miesto v mysli.
„Tu máš medovníček,“ podaroval, napríklad, chlapec dievčine sladkú dobrotu a jej stačilo iba to, aby pochopila, že o ňu prejavuje romantický záujem. Bola to tradícia, že sa nežnejšiemu pohlaviu darovávalo niečo zo stánkov, aby sa aj bez otázky spýtalo, či ony majú rovnaké pocity a či by mohli pokračovať nie ako priatelia, ale ako pár.
Bili sa
Na jarmoku dochádzalo aj k potýčkam, chlapi sa zvykli dosť rozbujačiť a potom medzi sebou viedli nielen slovné bitky, ale, žiaľ, aj tie fyzické. Čo im však treba uznať je skutočnosť, že sa nehnevali dlho, na uliciach povystrájali, nakričali a aj sa potĺkli, a potom uzatvorili prímerie.
„Ideme si dať pivo!“ kričali jeden na druhého a poponáhľali sa do krčmičiek, aby zapili skončený deň a pripili si na nesmrteľnú mužskú silu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies