Prečo hľadíme doľava, keď by sme mali radšej smerovať pohľad doprava? Prečo počúvame bzukot včiel a sršňov, keď by sme mali počúvať vtáčí spev a šumenie vetra? A prečo sa starostíme, že tráva je mokrá, keď by sme sa mali kochať v rannom prebúdzaní? Len sa zamyslime, koľko vecí v živote robíme inak, koľko rozptýlení nás len strhne, ani spočítať to nejde. Je ich viac ako piesku v mori, viac ako smiechu dieťaťa.
Keď som bola malá, s obľubou som sledovala príbehy o nebojácnej princeznej Fantaghiro. Túžila som byť ako ona, lebo sa z nej stala silná žena, áno, aj krásna a pôvabná princezná, ale predsa sa nenechala zastrašiť. Mečom narábala, so zvieratami sa dorozumela, ba aj zlé víly preonačila.
Bola tam taká jedna scéna. Princezná sa prezlieka za rytiera, v snahe oklamať nepriateľského kráľa Romualda. Vojna trvala pridlho, krívd bolo priveľa a kráľ, princeznej otec, sa nemal na koho spoľahnúť. Nuž ona v prestrojení muža sa podujala zvíťaziť.
Lenže Romualdo akosi tušil, že rytier je v skutočnosti žena, a aby to dokázal, pripravoval jednu lesť za druhou. Napríklad preteky v plávaní. Pravdaže sa princezná bála, keď by sa vyzliekla, ihneď by odhalil jej ženské krivky.
Čo teda mohla robiť? Dohovorila sa s mužom, za odmenu jej sľúbil, že v istú hodinu príde na preteky a pod falošnou zámienkou im zabráni. A on to aj chcel urobiť, na svoju odmenu sa veľmi tešil. Avšak ako išiel a išiel, jedno rozptýlenie striedalo druhé, a tak napokon neprišiel. Pretekom nezabránil.
Už ako malú ma to zaujalo, že ak človek nedáva pozor, všeličo sa môže prihodiť. Naozaj všeličo.
Mariena plánovala svadbu. Vždy si predstavovala, že plánovanie takej významnej udalosti bude niečo ohromujúce. Nádherné. Vzrušujúce. Realita, ako to neraz býva, sa ale nepodobala na žiadnu z jej predstáv. Bolo to stresujúce. Príbuzní chceli raz to, potom ono. Vznikali hádky a napätia.
Deň čo deň bola nútená riešiť jednu malichernosť za druhou. Bude taký či onaký prípitok? A vari len nezabudla objednať aj punčové rezy. Dúfajú, že v bufetoch budú rezne a šalát, lebo ak nie, to ešte len by bola hanba.
Mariena sa nechala strhnúť a zostalo z nej klbko nervov. Ani sama nevie popísať, kedy k tomu došlo, ale osvietenie sa udialo až neskôr. Keď pochopila, že na svadbe nejde o punčové rezy, o polievky či prípitky. Že je to spojenie dvoch ľudí do zväzku manželského. Že je to naplnenie Božieho prikázania. Že je to niečo duchovne silné, keď má Boh urobiť z dvoch rodinu. A namiesto toho, aby sa sústreďovala na prípravu vnútornú, aby samu seba pripravovala na rolu manželky, namiesto toho, aby prosila Boha o pomoc a rozprávala sa s Ním o budúcnosti, zamerala sa na šialenosti. Na veci, na ktorých nezáleží.
Veru, keby sa len zrátalo, koľkokrát za deň to človek urobí, že má riešiť niečo veľké, ale rieši malé. Koľkokrát nás Boh volá na modlitbu alebo urobiť čosi dobré pre druhého, ale my sme príliš rozptýlení. A tráva je mokrá, hmyz je otravný a vľavo je to akési nevábne. Tam na nás čakajú veľké záležitosti. Hviezdy na nebi. Krása rán aj večerov. Krása Boha ukrytého vo všedných chvíľach. To všetko a oveľa viac. Len to rozptýlenie nám zacláňa.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies