Vytúžený syn sa mu narodil, keď mal sto rokov

Jeho nepísanou povinnosťou je dožiť v pokoji, neprispieť k problému a znášať všetko s úsmevom. Od toho, koho stihla napadnúť staroba, sa vyžaduje tichá mlčanlivosť.

Každým rokom sa približujúcu smrť má vnímať prirodzene, určite by nemal niečo namietať či nebodaj tváriť sa smutne. A čo je najhoršie, ani starší človek sám od seba veľa nepýta. Viac na šťastie spomína, neplánuje si, že by ho nejaké prekvapivé postretlo.

Mohlo by vás zaujímať: Dojemné stretnutie syna s otcom, takto sa stretli prvý raz

Boh to vníma inak
Boh vníma, ako obyčajne, aj toto obdobie inak. Áno, sila zošla, aj šedina sa objavila, aj sa roky odkrojili. To však neznamená, že nemôže nastať prevrat. Aj z poslednej hodiny na zemi vie Boh vyťažiť niečo také, čo svet nevídal a neslýchal.

Raz to bude
Kedysi dávno žil mmuž menom Abrahám. Biblia ho uchováva pre nezvyčajnú vieru a tiež preto, že ho Stvoriteľ nazval priateľom.
Abrahám mal krásnu manželku Sáru a bol by býval bez ťažkostí, keby v dome nechýbal potomok.

Minul sa jeden manželský rok za druhým a syn sa nie a nie narodiť. Bolo to o to horšie, že neplodnosť sa považovala za hanbu, najmä žena trpela a kládla si ju za vinu.

Boh videl prázdnu rodičovskú náruč a Abrahámovi sľúbil, že dediča mať predsa len bude. Kedy, to nepovedal, ale jeho slovo hovorilo jednoznačne a nenechávalo miesto pre pochybnosť.

Otrokyňa
Sára len s námahou dokázala uveriť, že by mohla byť ešte matkou. Omrzelo ju čakať, chcela vziať záležitosť pod ochranu a sama sa o splodenie chlapca postarať. Nuž nahovorila manžela, aby si ľahol k otrokyni, a nech teda s ňou naplní obydlie.

Prečitajte si viac: Boh radí, ako treba reagovať na všadeprítomné zlo

Abrahám, napodiv, poslúchol a otrokyni sa skutočne narodilo zdravé a silné dieťa. To však nebol syn, o ktorom Boh vravel. Otrokyňou zrodené bábätko bolo plodom ľudského snaženia bez viery.

Navyše to do rodiny prinieslo svár, pretože hoci nápad pochádzal od Sáry, neskôr sa jej znepáčil a vinu hádzala na muža. Zašlo to tak ďaleko, že otrokyňu i s chlapcom vyhnala a plná žiarlivosti soptila.

Milosť
Keby to bolo rozhodnutie z ľudskej vôle, ostalo by to tak. Našťastie, Boh to nevzdal ani so Sárou a ani s Abrahámom. Raz niečo splnil, a tak to aj naplnil.

Abrahám mal sto rokov, keď sa mu narodilo iné dieťa, tentoraz pochádzajúce z manželského lôžka. Záväzok sa potvrdil a Boh urobil nemožné.

Najvyšší sa nezmenil, rovnakou mocou a milosťou oplýva i v dnešných časoch. Je azda nejaký nenaplnený sen, čo bol dávno vložený do srdca? Alebo sa zdá, že čas je príliš krutý a viac dobrý vietor neprinesie? Nenechaj sa pomýliť, čitateľ. Boh začína tam, kde ľudstvo končí.