Čaro Vianoc – to nie je len rozžiarený stromček a darčeky pod ním, či ryba so šalátom. K pravej vianočnej atmosfére patria aj rozprávky, na ktoré sa rok čo rok tešia všetky generácie. Veríme, že inak tomu nebude ani tento rok, a tak sa pozrime na niektoré z trochu z inej strany. Na pikošky, ktoré televízii neuvidíte.
Tri oriešky pre Popolušku
Od tohto roku bude mať pre minimálne tri terajšie generácie fanúšikov rozprávky Tri oriešky pre Popolušku jej pozeranie trochu trpkejšou príchuť. Ako je známe, predstaviteľka hlavnej role Libuška Šafránková odišla 9. júna 2021 do hereckého neba.
Dlhých 48 rokov nás rozprávka sprevádza od svojej premiéry v roku 1973, ktorá sa ako prvá uskutočnila v Sovietskom zväze 1. novembra a k nám dorazila až o dva týždne neskôr. V predvianočnom čase pravidelne čakajú rady ľudí pred saským zámkom Moritzburg, ktorý napokon nahradil niektorý zo slovenských zámkov vo filme, aby mohli zhliadnuť výstavu o česko-nemeckom filme a jeho vzniku, ktorá sa tam uskutočnila už veľakrát.Sprevádzajú ju aj zábavné záležitosti, kde si návštevníčky môžu napríklad zmerať veľkosť svojej topánky s Popoluškinou črievičkou.
Režisér Václav Vorlíček spracoval námet rozprávky Boženy Němcovej a hudbu zložil skvelý Karel Svoboda, ktorého nedožité 83. narodeniny sme si pripomenuli 19. decembra, teda len pár dní pred odvysielaním ktovie koľkej reprízy filmovej adaptácie.
Libuška Šafránková sa role zhostila úplne fantasticky, nakoľko pochádzala z dediny a jazda na koni bola pre ňu úplnou malinou, Pavel Trávníček o svoju rolu princa bojoval so stovkami mladých mužov.
Libušku si režisér vyhliadol na základe jej účinkovania vo filme Babička, kde stvárnila mladučkú Barunku. Pôvodne ju však mala hrať Jana Preissová, ktorá otehotnela. Trávnička napokon predaboval Petr Svojtka, nakoľko mal silný brniansky prízvuk. V Nemecku boli presvedčení, že to je nemecký herec. Režisér, keď pozval Libušku na pohovor, hodinu meškal a myslel si, že tam nebude, no ona trpezlivo čakala, lebo scenár sa jej zdal nádherný. Dej je taký silný a zaujímavý, že možno si divák ani nevšimne, že princ a Popoluška sa v celom filme nepobozkajú ani raz, ako tomu býva v iných rozprávkach.
Drahý filmový materiál a historický kočiar
Dana Hlaváčová prijala úlohu Dory aj napriek tomu, že v scenári bolo doslova napísané, že je škaredá a ešte bola aj tehotná. Film sa nakrúcal na veľmi drahý filmový materiál, tak režisér trval na tom, že sa scéna musí natočiť na prvý raz, čo sa aj darilo, okrem scény, keď princ uteká za Popoluškou zo zámku. Tá sa kvôli silnému vetru opakovala 50-krát!
Kočiar, v ktorom sa viezli kráľ a kráľovná, bol historický a v roku 1905 sa v ňom viezol princ Wilhelm z Pruska na svadbu s Ceciliou von Mecklenburg-Schwerin. Účinkujúcich na konci natáčania šokovala predstaviteľka macochy Carola Braunbock, ktorá bola odsunutá Sudetská Nemka a hovorila po česky. Napriek tomu sa celý čas tvárila, že vie iba po nemecky a mnohí si spytovali svedomie, čo všetko pred ňou počas filmovania povedali.
Od roku 1975 sa pravidelne vysiela rozprávka aj v Nórsku a to 24. 12. dopoludnia. Mimochodom práve Nóri sa rozhodli nakrútiť novú verziu Popolušky. Pavel Trávníček už pozná hlavného predstaviteľa a skonštatoval, že je pekný a bude sa páčiť nielen Nórkam.
Režisér dostával miliónové tantiémy
Mimochodom, režisér Václav Vorlíček dostával ročne okolo troch miliónov českých korún tantiémy za vysielanie Popolušky a hoci 5 .februára 2019 zomrel ako 88-ročný, jeho potomkovia budú dostávať peniaze ešte dlhých 50 rokov po jeho smrti. Aj keď Libuška Šafránková ostane navždy najvýraznejšou Popoluškou a nijaká iná rola ju tak nepreslávila, sama sa k nej neskôr príliš nehlásila. Dokonca nechodila ani na pravidelné stretnutia tvorcov, nekontaktovala sa ani so samotným „princom“ Trávničkom, ktorému ani neblahoželala k sedemdesiatke. Prečo, to sa už zrejme nedozvieme.
Cisárov pekár a pekárov cisár
Komplikovaný a drahý Werich, účasť ŠTB, výmena režiséra – to všetko a mnoho ďalších zaujímavostí sprevádza film, ktorý rovnako patrí neodmysliteľne k čaru vianočných sviatkov a vďaka ktorej dostal Werich postavu v rozprávke Bol raz jeden kráľ, pretože tento film vznikol už v roku 1951! Vo svojej dobe išlo iba o tretí československý celovečerný farebný film a kostým Jana Wericha šili šičky ručne 60 hodín. Manekýnky, ktoré tvorili komparz dvorných dám, vyberali z podniku Textilná tvorba. Věru Chytilovú si všimli počas prehliadky na Pražských vzorkových veľtrhoch a práve účinkovanie v tomto filme rozhodlo, že sa neskôr stala úspešnou filmárkou. Správnej chôdzi ich učil choreograf a šéf baletu Národného divadla Saša Machov, ktorý tesne pred premiérou spáchal samovraždu.
Výmena režiséra kvôli Werichovi
Existuje viacej zostrihov a minutáží filmu. Najprísnejší boli cenzori vo Fínsku, kde bol film zostrihaný do najkratšej dĺžky vôbec 2 850 m, čím má film iba 104 minút. V našich kinách sa film v celkovej dĺžke 2 hodiny a 35 minút sa uvádzal v kinách ako dvojprogram za dvojnásobné vstupné. Film stál na svoju dobu astronomických 27 miliónov korún. O ďalších minimálne desať sa ešte predražil, keď bol vymenený režisér a niektoré scény sa točili znova.
Werich doslova exceluje v dvojúlohe, zahral si cisára Rudolfa II. a o 25 rokov mladšieho kuchára Mateja. Pôvodný režisér Jiří Krejčík bol riadne na nervy z Jana Wericha, ktorý si nakrúcanie užíval úplne inak, než by sa na herca v hlavnej úlohe patrilo. Herec totiž mal na jeho vkus veľmi uvoľnenú pracovnú morálku a viac ako práca, ho zaujímali vnadné manekýnky v úlohách dvorných dám. Po večeroch si neodpustil bujaré žúry, po nich sa ráno dostavoval pred kameru nevyspatý s opuchnutými očami. Problémom bol aj vekový rozdiel medzi cisárom a kuchárom, ktorý si napokon odniesli maskéri. Scény s cisárom Rudolfom šli od ruky, horšie bolo, keď prišli scény s pekárom Matejom. Werich bez fúzov totiž nebol fotogenický, jeho tvár bola guľatá, mäsitá a nie príliš plastická. Pri filmovaní bolo nutné, aby bol už o deviatej ráno v ateliéri – s nalepenými fúzami a pripravený. Dve hodiny ho robili maskéri, takže vstával po šiestej hodine. Nebolo divu, že o deviatej v ateliéri síce bol, ale mrzutý. Film napokon po neustálych nezhodách Krejčíka s Werichom dokončil Martin Frič, ktorý sa aj uvádza ako jediný režisér.
Obrovský honorár za dvojúlohu
Mimochodom, Jan Werich si vydupal za dvojúlohu u ministra Kopeckého závratný honorár – pre predstavu čitateľom - rozpočet na jeho filmovú drámu Vlčí jáma (1957) bol päťkrát menší.
Werich sa podieľal aj na scenári, žiaľ napriek tomu, že sršal nápadmi, nebol vytrvalý, aj preto potreboval Voskovca, s ktorým sa jeho celoživotná kariéra spájala. Druhú svetovú vojnu obaja prežili v emigrácii v USA a po návrate založili divadlo V+W- Voskovec+Werich. V tomto filme Werich ako spoluautora scenára Voskovca neuviedol a ten neskôr na margo filmu skonštatoval, že je rád, že ho nevidel, lebo asi by sa mu urobilo nevoľno.
Zákaz filmu!
Populárnu pieseň „Ten dělá to a ten zas tohle" napísali hudobný skladateľ Zdeněk Petr s Janom Werichem špeciálne pre tento film.
Paradoxom doby bolo to, keď videl film vtedajší minister kultúry Zdeněk Nejedlý, bol zhrozený, lebo nedostatočne propagoval robotnícku triedu. Nejedlý film zakázal a tento zákaz trval až do konca jeho funkcie ministra kultúry 31. 1. 1953. Filmu nepriala ani ŠtB (Štátna Bezpečnosť) sa už pred natáčaním aj počas natáčania snažila, aby sa film nenatočil, nedokončil, prípadne nedostal na verejnosť.
Prečítajte si: REPORTÁŽ: Židia neoslavujú Vianoce. Majú však Chanuku. Ako prepojil tieto sviatky Pavel Traubner?
Bol raz jeden kráľ
Bol raz jeden kráľ je televízne spracovanie námetu rozprávky Soľ nad zlato. Natočená bola v roku 1954 a premiéry sa dočkala 11. februára 1955, teda nebola plánovaná ako jedna z najsledovanejších cez vianočné sviatky, čo sa však napokon stalo. Len v kinách videlo Jana Wericha v hlavnej postave, ktorý nahradil pôvodne obsadeného Františka Smolíka, vyše 6 miliónov divákov.
Nástup Wericha mení drámu na komédiu
Werich, z pôvodne plánovanej takmer dramatickej rozprávky, urobil vtipnú, zábavnú, takú ako bol on. Popodsúval do dialógov humorné vetičky a Werichova zásluha je aj to, že si tam zahral rovnako legendárny Vlasta Burian. Mimochodom, jediný farebný film, kde sa Burian objavil.
Milena Dvorská, ktorá si zahrala najmladšiu dcéru Marušku, mala v čase nakrúcania sladkých pätnásť, a napriek mladému veku ju rola okamžite vystrelila do hereckých výšin. A možno by z nej herečka ani nebola, keby si neprišla pre autogram za Werichom, ktorý ju hneď angažoval do role Marušky, hoci režisérom rozprávky bol Bořivoj Zeman.
Skutočné životy mali od princezien ďaleko
Najstaršiu dcéru si zahrala Irena Kačírková, o ktorej sa hovorí, že zažila románik aj so slávnym Gérardom Philipom, ktorého poznáme hlavne ako Fan Fan Tulipnána. Zomrela ako 60-ročná v roku 1985 na rakovinu a ostala po nej jedna dcéra.
Strednú dcéru zahrala Stella Májová, ktorú rovnako vybral práve Werich; bola talentovaná, krásne spievala a využila to aj v spomínanej rozprávke. Po niekoľkých vzťahoch sa ako 70-ročná vydala za českého emigranta, s ktorým odišla do Kalifornie, kde v roku 2009 ako 86-ročná zomrela. Stihla o sebe vydať aj knihu Kam až mě osud zavál.
Príbeh Marušky – Mileny Dvorskej by pokojne stál aj za nakrútenie telenovely. Herectvo ju pohltilo, jedinú dcéru jej vychovávali rodičia, a keď ju po čase vzala k sebe do Prahy, boli si cudzie a vlastne nikdy si k sebe nenašli cestu. Napokon sa jej dcéra vydala za muža, ktorý založil sektu Parsifal Imanuel, vyhlásil sa za spasiteľa odišli do zahraničia. Svojich osem vnúčat Milena Dvorská nemala šancu vidieť, až na prahu smrti jedna z vnučiek zo sekty v Belgicku ušla a prišla za ňou do Prahy. Žiaľ, už si jedna druhú príliš neužili. Milena Dvorská, ktorá mala za sebou alkoholické excesy kombinované s jedením liekov, zomrela noc pred Štedrým dňom v roku 2009 vo veku 71 rokov.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies