Povedali ste už niekedy vetu, že je toho na vás priveľa, že nevládzete a prekážky, čo jednostaj preskakujete, sa nezmenšujú, ale, naopak, rastú a rastú? Po tom chodníčku sme kráčali už asi všetci, ten má ochorenie väčšie, iný ešte väčšie, ďalšiemu sa nedarí vo financiách či v manželskom spolužití, a tak len krútime hlavou a opakujeme, že je toho celého akosi veľa.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nepreháňame, len konštatujeme, čo vidíme, ale skúste sa zamyslieť nad životom výnimočnej ženy, volala sa Helen Keller, a ak nám všetkým nedodá optimizmus a nádej, tak sme skutočne stratení.
Zdravá
Helen sa narodila v 19. storočí v štáte Alabama a vyzerala aj sa správala ako ktorékoľvek iné dieťa. Plakala, keď bola nespokojná, tešila sa, keď dostala, po čom túžila a pekne rástla, ako sa patrilo. Potom však ochorela, mala 19 mesiacov, a hoci by dnes s meningitídou pochodila oveľa lepšie, vtedy si s tým poradiť veľmi nevedeli. Pamätajte, písalo sa 19. storočie a medicína ešte nepokročila tak ako teraz, vedomosti ešte nelietali tak ako teraz. Helen teda v dôsledku ochorenia oslepla a ohluchla, áno, oboje naraz. Aké to muselo byť pre ňu ako aj pre rodičov, si môžeme len domýšľať, ale iste nič príjemné, skôr tragické. Viem si predstaviť, že viacerí, možno aj všetci, predpokladali, že z dievčinky nič nebude, lebo keď by aj bola nadaná, keď by aj mala predpoklady na úspech, dvojité postihnutie jej to zobralo. To si aspoň mysleli.
Stretnutie
Keď Helen dovŕšila vek 6 rokov, zoznámila sa ona i jej rodina s Alexandrom Bellom, ktorý sa výrazne zasadzoval o to, aby nepočujúci mali lepšie možnosti na komunikáciu. Jeho odporúčanie bolo jasné, nech malá navštívi inštitút pre nevidiacich a nech sa stretne s tamojšou učiteľkou Anne Sullivan.
Keďže jej rodičia chceli pre dcéru to najlepšie, aj ju tam doviedli a spomínaná Anne Sullivan sa ihneď zhostila úlohy učiteľky. Snažila sa ju naučiť abecedu prostredníctvom hmatu, avšak mesiac driny neprinášal ovocie. Keby aspoň maličké, len trošilinku nádeje, ale nič. Až sa Anne rozhodla urobiť to inak, vzala malú žiačku do záhrady, postavila ju k pumpe a do ruky jej spúšťala vodu. Kým tekutina tiekla, stále znovu a zas jej do druhej dlane hláskovala slovo voda, až konečne si získala jej pozornosť. Helen bola uchvátená a v očiach jej zasvietila túžba po spoznávaní sveta. Lebo už sa nezdal byť taký nedostupný.
Potom to bola zvedavosť, obrovská zvedavosť, za prvú hodinu sa takto naučila prvých tridsať slov, Anne jej musela hláskovať všetko-všetučko, na čo siahla jej ruka.
Priateľstvo
Pokiaľ ide o vynaliezavú učiteľku Anne, so slečnou Keller si boli veľmi blízke, vytvorilo sa medzi nimi priateľské puto, ktoré pretrvalo 49 rokov. Helen sa i naďalej vzdelávala, za pomoci učiteľky Sullivan sa presťahovala a navštevovala hneď dve vzdelávacie inštitúcie pre nepočujúcich. V tom čase jej cestu skrížili viacerí významní ľudia, napríklad taký spisovateľ Mark Twain, ten ju následne zoznámil s iným vplyvným človekom a on i jeho manželka ňou boli očarení natoľko, až jej zafinancovali všetky aktivity. Helen nelenila, zdokonalila sa v čítaní brailovho písma, aj rozprávať postupne vedela. Dosiahla 24 rokov, keď promovala ako prvá žena v histórii bez zraku a sluchu, dovtedy to nikto nedokázal, nik sa neodvážil kráčať tam, kam kráčala ona.
Aktivity
Uchvacujúce je, že hoci by mala právo trúsiť okolo seba pesimizmus, nerobila to nikdy. Naopak, v jej literárnej tvorbe, ktorá bola veľmi rozsiahla, sa nachádza aj kniha s názvom Optimizmus. Žena, ktorej choroba vzala veľa, ešte rozdávala úsmevy, prednášala, rečnila, bojovala za lepšie podmienky pre nevidiacich a nepočujúcich. A keď skonala, jej meno si mnohí zobrali, aby pokračovali a zveľaďovali jej dielo. Za zmienku iste stojí, že chcela byť pochovaná v blízkosti svojej milovanej učiteľky, také nerozlučné boli.
Citáty
Na záver si dovolím vsunúť zopár jej citátov, aby ste pochopili, aká bola úžasná a že svoju lásku k životu nepredstierala, ale ju vkladala do slov i skutkov. Vezmime si z nej príklad, nám všetkým má jej príbeh čo ponúknuť.
„Najlepšie a najkrajšie veci na svete nemožno vidieť, nemožno sa ich ani dotknúť, je potrebné ich cítiť v srdci.“
„Hoci je svet plný utrpenia, je tiež plný toho, vďaka čomu sa utrpenie prekonáva.“
„Keď sa zatvoria jedny dvere šťastia, často sa na ne pozeráme tak dlho, že nevidíme, ako sa otvorili druhé.“
„Hnevala som sa na Boha, že nemám topánky. Poďakovala som mu, keď som uvidela človeka, ktorý nemal nohy.“
„Nádherná chvíľa na vrchole by neznamenala ani polovicu z dosiahnutého, keby nie temných údolí, ktoré treba prejsť.“
„Pesimizmus vysúša všetky radosti na svete.“
„Radosť sa zakladá na dôvere, že dobro nakoniec zvíťazí.“
„Život je sériou lekcií, ktoré treba prežiť, aby sme ich mohli pochopiť.“
„Kráčať tmou s priateľom je lepšie, ako kráčať vo svetle sám.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies