Ži, kým sa dá

Žiť, kým sa dá, by malo byť povinnosťou aj potešením človeka. Malo by to vychádzať z prirodzenej túžby po naplnení hodín, mesiacov a rokov bez toho, aby si to niekto vsúval do predsavzatí, ktoré sú tak či tak od počiatku určené na zánik.

Žitie nie je synonymom dýchania. Je to niečo viac. Je to rátanie času tak, aby neutekal prirýchlo, ale aby ani neodsýpal príliš pomaly. Je to útek od nepodstatného k tomu, na čom skutočne záleží. Je to znepriatelenie sa s márnením a vytrvalé hľadanie toho, čo nebude nutné ľutovať.

Žitie síce zahŕňa aj užívanie hmotného, ale nikdy sa nemôže uskutočniť bez spoločnosti inej ľudskej bytosti. Človek sám bude iba dýchať, ale bez toho, aby dokázal nezištne pomáhať druhému, žiť nikdy nebude.

Veľká priepasť

Bol raz jeden boháč, ktorého náplňou práce bolo tešenie sa zo všetkého, čo nadobudol. Obliekal sa do drahých šiat a každý deň usporiadaval hody. Obklopoval sa priateľmi, ktorí zmýšľali rovnako ako on a ani mu len nenapadlo, že by niečo nemalo byť v poriadku.

Pred jeho bránou ležiaval protiklad toho, čo boháč predstavoval. Na tvrdej zemi tam odpočíval Lazár, ktorý bol nielen nesmierne chudobný, ale pravdepodobne aj na pohľad nie veľmi atraktívny.

Túžil sa nasýtiť aspoň zvyškami toho, čo boháč a jeho spolustolovníci považovali za hodné na vyhodenie, ale ani to mu nebolo dopriate. Jedinými spoločníkmi v jeho biede boli psi, ktorí mu prichádzali oblizovať vredy.

Priepasť, ktorá oddeľovala boháča a Lazára, asi nemohla byť väčšia. Alebo áno?

Koniec

Oboch zastihla smrť. Avšak kým Lazára jeho predchádzajúce skutky odniesli do neba, boháč skončil v pekle.
Boháč v mukách podsvätia zdvihol pohľad a zbadal, ako je Lazárovi dobre, a ako blízko je Abrahámovi, ktorého Boh kedysi nazval priateľom.

Tu boháč zakričal na Abraháma a požadoval od neho, aby mu pomohol. Nech príde k nemu Lazár a omočí si prst vo vode, aby mu ovlažil zosušené pery.

Dostalo sa mu zápornej odpovede, Abrahám mu pripomenul, koľko dostatku mal, kým žil a medzi riadkami sa dá vytušiť aj tichá výčitka, v akom hlúpom presvedčení si míňal bohatstvo.

Bol naozaj taký hlúpy, aby si myslel, že život je iba to, čo je viditeľné a hmatateľné? A ako málo si ctil ostatných, nehovoriac o pohŕdaní, ktoré smeroval voči chudobným. Abrahám ho navyše upozornil, že medzi peklom a nebom je taký veľký odstup, že nie je možné prejsť z jedného do druhého.

Nech sa zmenia, kým sa ešte dá

Boháč teda poprosil o niečo iné. Mal päť bratov a tí boli podobní ako on. Chcel, aby bol Lazár vyslaný do domu jeho otca a svedčil im na výstrahu. Veď sú ešte nažive, tak nech sa zmenia, kým je čas, inak aj oni nakoniec vojdú do večných múk.
Abrahám mu aj toto odoprel, jeho bratia majú predsa k dispozícii to, čo im dáva Boh. Prečo neposlúchajú prorokov a neriadia sa prikázaniami?

Boháč si názor ponechal, nazdával sa totiž, že keby Lazár vstal z mŕtvych, jeho bratia by sa odvrátili od zlého. Ale Abrahám mal pravdu. Človek má pred sebou všetko potrebné, aby žil, ale radšej venuje pohľad tomu, čo je naľavo a napravo. Radšej sa pozerá za seba a ľutuje, čo bolo alebo hľadí zo strany na stranu, pretože sa bojí, že ho prekvapí čosi nezvládnuteľné.

Nádej v beznádeji

To, čo postihlo boháča, vyvoláva nielen smútok, ale aj akýsi čudný druh strachu. Napriek tomu nad oboma prevláda nádej. Boh človeku dáva ponuku, ktorá sa neodmieta.

Ži, kým sa dá.
Tvor, kým sa dá.
Meň, kým sa dá. Rob dobro, kým sa dá. Dávaj do poriadku, kým sa dá. Že je to priťažké a je nejasné, ako by sa malo začať?
Ten, čo nad všetkým vládne, to on sám vkladá návod, ako žiť. V ňom je odpoveď.