Denne nám mysľou presvištia desaťtisíce myšlienok. Pozitívne, inovatívne, upokojujúce, prinášajúce riešenia, ale aj také, ktoré nás „chcú dať dole“, vystrašiť, odradiť, oklamať.
Náš myšlienkový svet hovorí niečo o našej minulosti, o tom, čo nás formovalo, aké presvedčenia sme si prisvojili. A zároveň to, čo a ako myslíme výrazne ovplyvňuje naše ďalšie kroky, naladenie, emočný, psychický, a teda aj zdravotný stav, naše voľby, energiu, aktivitu, výkonnosť, vzťahy... teda – vlastne takmer všetko.
Naše myšlienky sú náš život. Súvisia s tým, do akej miery sme otvorení novým možnostiam, v čo veríme, kam smerujeme, ako sme schopní snívať, čo od nášho života očakávame. Tiež majú vplyv na to, ako na nás reaguje okolie, aké väzby si so svetom dokážeme vytvoriť, pretože štýl myslenia následne vplýva aj na to, čo hovoríme, ako sa vyjadrujeme, čo pre svoj život a situácie v ňom prehlasujeme.
Prúd myšlienok v našej hlave je nepretržitý a pochádza z rôznych prameňov, pretože naše myšlienky môžu byť vytvorené na vedomej úrovni, no môžu sa vynárať aj z nášho podvedomia, alebo nevedomia. O to ťažšie je toto kvantum myšlienok ovládať, kontrolovať, pracovať na nich. No verte, oplatí sa to....
Ak máme celé desaťročia v mysli uhniezdené klbká a spleť negatívnych myšlienok, ktoré nás vedú napríklad k menejcennosti, navodzujú pocity strachu, vidia v každej situácii zlý koniec, predpovedajú neúspechy, konflikty, zaťahujú do dneška bolesti z minulosti, určite sa nestaneme z hodiny na hodinu novým človekom s celkom novými, vyčistenými mozgovými závitmi a jasnými, radostnými, odvážnymi ideami.
Je to proces, no keď sa do neho pustíme, výsledky určite budú stáť za to. V prvom rade je treba si uvedomiť a pripustiť, že to, ako sme zvyknutí myslieť naozaj významne ovplyvňuje naše dni, radosť, úspech, spokojnosť, postup a rast v živote.
Myšlienky môžu byť ako pokazená platňa. Keď raz bola vyrytá príliš hlboká drážka na jednom mieste, myšlienky budú stále skákať tam, a hovoriť nám to isté: „To nedáš! Ani sa o to nepokúšaj. Nikto ťa nechce. Toto zle dopadne. Urobil si to nedostatočne a si vinný. Kým nebudeš dokonalá a dvestopercentná, nie si hodná, aby ťa ľudia milovali. Oddychovať sa nemá, to je tak neužitočné....“
No my chceme a môžeme tok našich myšlienok z tejto drážky vziať a presmerovať celkom inými smermi. Ako? V prvom rade je dôležité vedieť, že naozaj existujú myšlienky – aj tie v našej vlastnej hlave – ktoré nám nechcú a nebudú slúžiť, ktoré naopak sabotujú naše šťastie, zdravie, spokojnosť, ďalšie kroky. Treba ich vedieť identifikovať a naučiť sa vedome ich pozorovať.
Dá sa to. Moderné neurologicko-psychologické výskumy naozaj ukazujú, že naše myšlienky nemusia navždy zostať obrovským splašeným stádom divokých mustangov, ktoré nám jednoducho len prebehnú cez hlavu, cez deň, cez naše okolnosti a urobia tam spúšť bez toho, aby sme my mohli zasiahnuť.
A netreba na to ani žiadne zložité vedecké postupy. Viete, čo k tomu potrebujete? Čistý papier, pero, dobrú vôľu a vedomé rozhodnutie, že idete o svoj myšlienkový svet a myseľ viac dbať a pozorovať ho. Ja som si tento svoj projekt nazvala „lapač záškodníkov“. Jednoducho som si povedala, že sedem dní budem zaznamenávať na čistý papier všetky myšlienky, ktoré spozorujem a identifikujem ako neprospešné, tie, ktoré mi na nič neslúžia, naopak, chcú mi ako tá pokazená platňa nahovoriť neúspech, strach, konflikt, dostať do úzkych.
Hneď v prvý deň sa tam nazbierali veru všelijaké poklady. Keď ma kamarátka, ktorej som prišla pomôcť niečo poupratovať, ponúkla kofolou, vyhŕklo zo mňa: „Ale veď ja som ešte nič neurobila!“ Obe sme sa na tomto myšlienkovom nezmysle (môžem prijímať, mať dobré veci, iba ak som si to tvrdo odmakala, zaslúžila výkonmi, akciami) dobre zasmiali a hneď išiel na moju tabuľu hanby, medzi záškodníkov.
Dostala som k svojim bežným pracovným povinnostiam možnosť preložiť knižku, a hneď vo mne začali víriť myšlienky: „Toto nie je len tak, určite to pokašleš, si vinná za to, že niektorý deň máš toho naozaj dosť veľa a nestíhaš všetko dokonale, určite to niekde krachne a niekto príde na to, že robíš veci, ktoré nezvládaš – vinná!“ Aj toto klbko čiernych myšlienok šlo tam, kam patrí - na tabuľu hanby a namiesto toho som Bohu poďakovala za toľko príležitostí a možnosť pracovať na veciach, ktoré ma bavia.
Stojím na pódiu, ideme spievať, a do toho vtrhne myšlienka-záškodník: „Héééj, čo ty tu robíš, pozri na tie hlavy pred tebou, páry očí, každý z nich len čaká na tvoju chybičku, zachvenie hlásku, naozaj si si istá, že tu chceš takto stáť a prežívať radosť?“ –Šup, už si na tabuli hanby, myšlienka hnusná! Ráno sa zobudím, s trošku aktívnejším programom pred sebou, a už sa hrnie z podvedomia ďalší myšlienkový záškodník: „No, pozri, máš tu pred sebou 50 bodov, ktoré musíš dnes splniť. Ak to nesplníš, opäť sa len potvrdí, že si jedna nemožná osoba, neschopná, slabá, vinná, vinná, vinná!“ Už aj bol na tabuli hanby, škodca jeden!
Strašne ma to začalo baviť. Mám ten papier – lapač záškodníkov umiestnený v byte tak, aby som ho stále mala na očiach. Pripomína mi, že to ja som pánom svojej mysle a myšlienok, nie naopak. Že už poznáme tie, ktoré jednoducho nie sú pravdou, iba ma chcú ťahať do ťaživej minulosti, zlých skúseností, presvedčení, ktoré okolie vrývalo do mojej mysle, až vznikli také hlboké ryhy, ktoré by chceli zasahovať aj do dneška.
Nemajú šancu. Povedala som si, že už nebudú ničiť moje dni, náladu, energiu, nápady, smerovanie, vzťahy. Lapám záškodníkov ako ten najprísnejší colník na hranici, zachytávam všetko nelegálne a zapisujem na biely papier. Má to ohromný terapeutický účinok, je to ako snímanie okov, vyplavovanie kalu, oddeľovanie čistého od špinavého. Uvoľňujú sa tým nové prieduchy v mysli a mozgu, rozväzujú ruky pre nový, radostnejší, slobodnejší život, viac možností, nápadov, entuziazmu. Vedec by povedal, že sa tým vytvárajú nové neurónové prepojenia v mozgu.
Učíme svoju myseľ novým myšlienkam, myšlienkam podpory, viery, nádeje, pozitivizmu, napredovania, pokoja, sebaprijatia... Tým robíme nesmierne veľa pre celý svoj život, zdravie, osobnosť, budúcnosť. Stačí tak málo. Prišpendliť škodcov na tabuľu ako vzácne trofeje. Dať čierne na biele. Už v tom je obrovská sila. Pozerať sa na ten papier ako na svoje víťazstvo. Nad minulosťou, zraneniami, pádmi, traumami, neúspechmi. Víťazstvo dneška nad včerajškom, ktorým otvárame budúcnosť.
Pozerám sa na ten papier ako na zvlečenú starú hadiu kožu. Viem, že už ma neovláda. To, čo ma chcelo kedysi paralyzovať a držať v jednom bode, je na tabuli hanby. A ja voľne a slobodne dýcham, a hovorím si spolu s Bohom, ako je dobré obnovovať svoju myseľ (Rim 12:2), brať jedovaté myšlienky do zajatia (Kor 10:5) a strážiť svoje srdce aj mysel (Fil 4:7) ako najväčší poklad...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies