Baudelairove Kvety zla by mal mať doma každý milovník literatúry, vychádzajú po prvýkrát v kompletnom slovenskom preklade.

Básnická zbierka Charlesa Baudelaira Kvety zla vyvolala v čase vzniku spoločenské pohoršenie pre otvorenosť zobrazenia pozdvihujúcej i zničujúcej lásky v celej jej mnohorakosti. Ale najmä pre otvorenosť zobrazenia zla, ktoré básnik vnímal ako všadeprítomné.  Z veršov vyviera napätie medzi jeho vnútorným svetom a okolitou realitou, cítiť v nich úľak zo života aj údiv z jeho krásy. Krásu však nevníma podľa tradičných kritérií, čím predbieha svoju dobu. Krása je preňho rovnako zlovestná a zničujúca ako blahodarná a podnecujúca, môže byť ohyzdná, a za každých okolností je bizarná. O kultovej zbierke Baudelaire povedal: „Kvety zla sú zahalené do temnej a chladnej krásy: napísal som ich hnevom a trpezlivosťou.“ 

Kvety zla teraz po prvýkrát vychádzajú v slovenskom jazyku vo svojej celistvosti v skvelom preklade Jána Švantnera. Ilustrovanej časti sa zhostil významný slovenský maliar Andrej Dúbravský.

„Baudelaire je najväčším básnikom, lebo je básnikom výčitiek svedomia,“ konštatoval francúzsky básnik a dramatik Paul Claudel.

Charles Baudelaire si privyrábal ako kritik výtvarného umenia. Okolo roku 1852 začal Baudelaire v la Revue des Deux-Mondes vydávať preklady poviedok E.A. Poea. Napriek tomu, že angličtinu dobre neovládal, stotožnil sa natoľko s Poeovým dielom, že nadlho zostal jediným prekladateľom jeho diela vo Francúzsku. V roku 1855 vydáva v časopise la Revue des Deux-Mondes osemnásť básní pod názvom Les Fleurs du Mal – Kvety zla , ktoré mali pôvodne vyjsť pod provokatívnym názvom Les Lesbiennes (Lesby). Rozšírené vydanie Kvetov vyšlo o dva roky neskôr. Kritika zmietla zbierku zo stola. Označila ju za urážajúcu verejné mravy a na základe vynesenia rozsudku bol celý náklad zhabaný. Baudelaire musel zaplatiť pokutu a vypustiť zo zbierky šesť básní. Ani tieto opatrenia však nezabránili jej opätovnému rozšírenému vydaniu v roku 1861. V tomto vydaní však chýbajú „odsúdené“ básne, zato sa v nej nachádza 32 nových skladieb.

Zbierka nie je štruktúrovaná chronologicky podľa vzniku jednotlivých básní, dajú sa však vidieť isté spojitosti s konkrétnymi udalosťami. Je v nej napríklad cyklus venovaný Jeanne Duvalovej, cyklus Marie Daubrunovej a podobne. Po tejto zbierke pomýšľal napísať prozaické dielo, pre zdravotné a hmotné ťažkosti však už tento zámer nevykonal. Posmrtne vyšli knižne Petits poèmes en prose (Malé básne v próze) inšpirované Aloysiom Bertrandom, Criosités esthétiques (Estetické zaujímavosti) a L'Art romantique (Romantické umenie).