„Mať zlomené srdce znamená navždy ho rozdeliť na dve polovice. Tá jedna sa zahľadí do budúcnosti, túžobne bude vyčkávať zajtrajšok. Tá druhá si však bude želať, aby sa dnešok nikdy neskončil, pretože podľahne nádeji, že pôvodca zlomeniny sa vráti. A tak sa dve polovice rozídu. Jedna utečie, kým tá druhá zostane na mieste. Už nikdy nebudú byť v rovnakom rytme. Raz sa možno opäť zídu, ale tá druhá si navždy v kúte ponechá tvár toho, na koho čaká."
Ak sa hovorí o zlomenom srdci, zmienka sa chápe ako metafora toho, v akom stave sa nachádza ten, koho niečo takéto postretlo. Človek so zlomeným srdcom je vlastne nesmierne odvážny, pretože i napriek tomu, ako veľmi ho bolí tá či oná strata, musí pokračovať v žití tak, akoby sa vôbec nič neudialo. Po zobudení nasleduje mechanicky vykonávaná činnosť za činnosťou, väčšina z toho je motivovaná nutnosťou - je sa, lebo telo to potrebuje, pracuje sa, lebo účet sa bez snaženia nezaplatí, šoféruje sa, lebo nejako sa prepravovať treba. Svet sa nezastaví, nezaznie nijaká smútočná pieseň na počesť utrženej rany, ani nijako inak sa nedá okato najavo, že niekomu sa roztriasla pôda pod nohami. Večer čo večer sa líha do postele s myšlienkou, do ktorej sa vkladá všetka nádej (zajtra mi bude lepšie). Liek, ktorý je možné podať, nie je dostupný v nijakej škatuľke, nedá sa zapiť hltom studenej vody s odpočítavaním do okamihu, kedy asi zaberie. Jediný lekár, ktorý vie, ako obviazať rany tak, aby sa zastavilo slzenie, je Boh.
Pre skrúšených
Akékoľvek vystúpenie, v rámci ktorého Ježiš prehovoril či uzdravil, bolo pamätné. Prvé prehovorenie k ľudu však má istú zvláštnu príchuť, pretože v tom, čo povedal, vystihol podstatu toho, kým bol, pre koho a za akým účelom sa vôbec podujal zostúpiť na zem v podobe človeka.
Nachádzal sa v synagóge, vzal si do rúk Starý zákon a predčítal v ňom to, čo kedysi prorok dávno zapísal a konečne sa naplnilo.
„Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť."
Rada by som vyzdvihla najmä tú časť, v ktorej sa spomína skrúšené, teda zlomené srdce. Boh ho hľadá, načahuje po ňom dlaň, a keď sa mu to dovolí, z kúsočkov, čo zostali, poskladá niečo nové, niečo, čo úchvatnosťou predčí to predošlé.
Nezatrpkni
Malo by sa pamätať, že keď sa ocitne zoči-voči rane, je dôležité priznať si bolesť. Jednu zahraničnú kazateľku navštívila istá žena, ktorá patrila do tamojšej cirkvi. Manžel ju znenazdajky opustil po 40 rokoch, zanechal po sebe iba škvrnu na duši. „Modli sa za mňa, prosím," povedala žena, „pretože nechcem zatrpknúť a večne sa hnevať." Kým sa dáva miesto hnevu, srdce sa nevylieči.
Plán je nevyhnutný
Nie je dobré v stave skrúšenosti nečinne zízať do diaľok a utápať sa v otázke, ktorá sa pýta prečo. Nie je na škodu vziať do rúk pero, napísať si plán a zaplniť minútu po minúte tak, aby myseľ nemala príliš veľa možností túlať sa. Papier by tiež mohol slúžiť ako prostriedok na zaznamenanie toho, čo nebolo vypovedané. Nech sa to vyleje na čistý list, ale bez toho, aby sa potom výtvor ukazoval pôvodcovi bôľu.
Krok za krokom
Zdôverenie sa je prvý krok k tomu, aby sa zbavilo nadbytočných emócií. Najskôr by mal byť zapojený Boh, beztak on najviac rozumie ľudskému srdcu, veď ho sám stvoril, vyformoval z ničoho a vdýchol do neho jedinečnosť.
Potom sa začne učiť nanovo to, čo sa zabudlo. Znovu sa smiať, znovu spať, znovu dôverovať. Nie je dôvod myslieť si, že dôvera je bezcennosť, naopak, je to dar, a preto by sa s ním malo zaobchádzať opatrne.
Nezáleží na tom, ako beznádejné je rozpoloženie, Boh si s ním poradí. Na skrúšené srdce je najväčší odborník.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies