Čo nám koronavírus dal, a čo naopak vzal

Prevrátil plán

Jeho najsilnejšou zbraňou je schopnosť úplne prevrátiť plán. Z minúty na minútu sa niekomu premení príchod či odchod, ovplyvňuje aj to, či sa práca udrží alebo sa stratí a bude nutné zmieriť sa s tým. Slovensko je svedkom tvrdého obdobia, počas ktorého sa čelilo aj krutej pravde, aj strachu a nevedomosti, kedy a či vôbec nebezpečenstvo pominie.

Spoločnosť sa pohybovala väčšinou v interiéri, nestretávalo sa, nezhromažďovalo, ani návšteva nebola možná. A aj keď je dvojaký názor, pretože kým jedni veria a súhlasia s každým vzniknutým pravidlom, tí druhí sa prikláňajú ku konšpiračným teóriám, nie je nikto taký, koho by sa predošlá skúsenosť nedotkla. Tak čo teda koronavírus odniesol a čo priniesol?

Nič nie je samozrejmosť
Jedným z najväčších nepriateľov vzťahov je zvyk. Človek si vytvorí istú rutinu, navykne si a potom to opakuje a opakuje, hoci mu to neprináša rovnakú radosť ako na počiatku. Berie sa za samozrejmé, že v nedeľu je cirkev prístupná a otvára brány pre svojich veriacich, že priateľ sa smie kedykoľvek vybrať za priateľom a vyžalovať sa mu, že sa sobotný večer spestrí aj prostredníctvom návštevy divadla alebo kaviarne. Keďže však obmedzenie platilo, nič z toho viac nebolo samozrejmé. A pravdou je, že by ani nikdy byť nemalo. Boh dal ľudstvu také vzťahy, ktorých základom je vzájomný cit, a nie zvyk, dal svetu veci, aby sa z nich tešil a využíval ich tak pre individuálny, ako aj pre kolektívny prospech, a nie na to, aby sa stal ich otrokom.

Zajtrajšok byť nemusí
Kým koronavírus nevstúpil na scénu a nerozohral predstavenie, žilo sa v utkvelej predstave, že azda ani smrť nie je a že čokoľvek je dnes, nevyhnutne to bude aj zajtra. Bol to sebaklam, pretože väčšinu pripútavala nezmyselná viera, že nie je nič viac než len to, čo je oku viditeľné. A zrazu sa vytvoril vnútorný hlad, viac sa pátralo po duchovne a Boh nebol až taký vzdialený, ako by si niekto predtým namýšľal. Je to tak, že človek nič nedrží v rukách, nepatrí mu večnosť, nie je vládcom a ani tvorcom. Tým vždy bol, je a aj bude iba Boh.
Starších si cti

Je zaujímavé sledovať, že kým je dieťa malé, dospelý mu vštepuje úctu k starším, kým on sám na ňu často zabúda.

"Musíme si chrániť tých najzraniteľnejších obyvateľov," zaznievalo na tlačových konferenciách a pripomínalo sa znovu a zas. Staroba so sebou vláči aj väčšiu citlivosť na chorobu, a preto sa neustále zdôrazňovalo, aby sa pomáhalo, ochraňovalo a čo možno najviac uľahčovalo. Pravidelná návšteva starej mamy či iného staršieho príbuzného bola z ničoho nič zakázaná, čo dalo duši viac miesta pre vzbudenie lásky a rešpektu. Aj Biblia je v tomto nekompromisná a vraví, že sa nikým nemá pohŕdať pre jeho vek.
 

Čo je krivé, nenarovná sa
Pred vypuknutím pandémie bola charakteristickou črtou národa zaneprázdnenosť. Príliš veľa povinností nenechávalo na nič čas a robilo sa to zámerne. Ak sa myseľ zaplní, potom sa nebude musieť myslieť na bolesť srdca. Ak sa telo unaví, potom rozum večer nebude musieť riešiť pokrivený a aj trochu prázdny život. Vďaka zdržiavaniu sa v pokoji domova, sa ale objavil aj okamih pravdy a čeliť mu bola nutnosť, nie voľba. Boh si niekedy používa aj bolesť a krutú pravdu, aby ponúkol slobodu v podobe uzdravenia.