Nedávno sme si pripomínali troch kráľov alebo ak chcete, troch mudrcov. Sú to celkom neznámi muži, lebo o nich vieme vlastne dosť málo. Napríklad môžeme povedať, že to boli cudzinci, že boli vzdelaní a pravdepodobne aj majetní.
A v tom čase, keď sa odohrával náš príbeh, sa ukázala aj ich húževnatosť, lebo sa nenechali ničím a nikým odradiť. Sledovali hviezdu, lebo tak vyčítali, že príde na svet Mesiáš a že tá hviezda ich práve k nemu dovedie.
A tak šli a šli, hoci cesta nebola ľahká a zaiste ani krátka. Muselo to byť vyčerpávajúce, ale beztak kráčali. Tu ich zastavil aj tamojší kráľ, ktorý sa vypytoval, koho to hľadajú. Zľakol sa, lebo keď sa dozvedel, že idú za Mesiášom, za novým kráľom, zrazu videl konkurenciu. Niekoho, kto ho chce zosadiť z trónu.
Nebudeme sa však príliš zaoberaťžiarlivým kráľom, lebo, našťastie, jeho úmysel sa mu nepodaril, traja muži sa s ním o informácie nepodelili, keďže dostali varovanie priamo z neba. V tomto príbehu je totiž niečo krajšie a pozoruhodnejšie, čo si zasluhuje našu plnú pozornosť.
Viete, čo je na tomto príbehu skutočne, ale skutočne fascinujúce? Ich postoj. Prišli k Ježišovi, o ktorom tušili, aká veľká moc v ňom je, a predsa neprichádzajú so svojimi vlastnými žiadosťami. Nejdú vyprosovať pre seba nesmrteľnosť či ešte viac bohatstva, ešte viac múdrosti. Nejdú pýtať nič. Len sa mu chcú pokloniť. A ešte čosi, nesú vzácne dary, zlato, kadidlo a myrhu. Boli to skutočne veľké veci.
Prinútilo ma to rozmýšľať, koľkokrát ideme my za Bohom len tak, aby sme sa mu poklonili. Ba čo viac, v ľudských myšlienkach je Boh ktosi, kto nám niečo dáva, lásku, pomoc, čas a zázraky. A čo my? Už menej naše mysle rozoberajú, čo by sme Mu mohli dať my.
Áno, On je veľký darca a dáva nám naozaj veľa a je aj v poriadku Ho o niečo prosiť. Ale ak s Ním chceme skutočne žiť, ak Ho chceme skutočne poznávať, potom Mu môžeme dať najmä toto.
Po prvé, môžeme Mu dať naše srdce. Lebo záleží na tom, komu ho ponúkneme. Nie každý si to zaslúži, lebo sú aj takí, pred ktorými by sme si ho mali skôr chrániť. Ale Boh, On nie, On nás nesklame. Nerozbije a nerozlomí, nezničí a ani nás neprinúti roniť horúce slzy. Čaká na to, kedy Mu vo svojom srdci urobíme miesto, kedy tam upraceme a vyženieme tie zlé myšlienky, zlé postoje, zlé túžby.
Po druhé, náš čas. To aj s prvým súvisí, lebo od pradávna to tak je, že komu patrí naše srdce, tomu dávame aj najviac času.
Po tretie, naše talenty. On sám nám tie dary rozdal, nič nemáme sami zo seba, a tak je len prirodzené, teda aspoň pre nás, ktorí sa prehlasujeme za kresťanov, aby sme Mu nimi robili radosť. Aby sme písali texty povzbudenia, spievali o Ňom. A čokoľvek robíme, lebo nie každý je spevák, poet či čosi také, ale každý niečo má, čím môže obohatiť druhých a čo spôsobí Boží úsmev.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies