GAZA - Krajiny EÚ sledujú humanitárnu pomoc Gaze s rozpakmi. Ide o pomoc de facto autonómnemu, aj keď medzinárodne oficiálne neuznanému štátu. Tí, ktorí voči tejto pomoci prechovávajú určitú skepsu, si kladú otázku, či je možné podporovať entitu, ktorá začala vojnu, stále ju vedie a zaprisahá sa, že ju povedie ďalej len čo sa spamätá z izraelskej odvety. Je možné pomáhať civilnému obyvateľstvu a súčasne tak nepodporovať vojenské ciele Hamasu?
Na jednej strane sa ako klišé v rôznej intenzite neustále zdôrazňuje mantra práva Izraela na obranu, čo ale znamená pokračovanie vojny v tejto oblasti proti Hamasu, čo zasa vyvoláva obavy „rozumných“ síl v EÚ, USA a inde, aby lokálny konflikt neprešiel do regionálneho a napokon globálneho, čo by narušilo relatívne pohodlie západných krajín. Dilema sa komplikuje tým, že väčšina pomoci Gaze sa tradične presúva prostredníctvom Úradu OSN pre palestínskych utečencov (UNRWA), ktorý ale distribúciu tejto pomoci oficiálnym vládnym úradom po jej odovzdaní nemôže a zrejme ani nechce kontrolovať.
V roku 2018 vtedajší americký prezident Donald Trump tok financií z USA pre túto organizáciu síce zastavil, ale súčasný americký
prezident ju obnovil. V minulom roku (2022) sa tak USA opäť stali hlavným
sponzorom UNRWA (a tým aj Hamasu), členské krajiny zaujímajú vo finančnej
podpore UNRWA hneď druhé miesto (44%). Ďalšiu výraznú, ale netransparentnú podporu, teraz už nezakryte Hamasu, poskytujú iné sponzorské štáty, ktorým dominujú Irán a bohatý
Katar.
Odhaduje sa, že 90% celkovej pomoci ide nie rovnomerne civilnému obyvateľstvu, ale necháva si ju Hamas pre svoje potreby (väčšmi
vojenské) a pre svojich priaznivcov a ich rodinných príslušníkov. A Hamas
ovláda v Gaze všetko. O ozbrojené sily sa delí s bratskými teroristickými
organizáciami ako Islamský Džihád, inak však kontroluje všetko: políciu,
civilnú správu, mešity, školstvo, civilný život na každom kroku vrátane
súkromia obyvateľov.
Napriek tomu, že v pásme Gazy a v niekoľkých ďalších krajinách žije už len hŕstka utečencov z roku 1948, je ich dnes v Gaze niekoľkonásobne viac ako vtedy. UNRWA totiž považuje status utečenca za permanentne dedičný, prechádza z otcov na synov a na ich synov, dievčatá to majú horšie, čo je však v rigoróznych muslimských štátoch normálne. V každom prípade, rozsiahly aparát UNRWA (desaťtisíce zamestnancov) má o prácu a trvalý príjem trvalo postarané.
Samotná definícia „utečeneckých táborov“ predstavuje neskutočný anachronizmus. Títo „utečenci“, či už v Pásme Gazy, na Západnom
brehu, alebo v Libanone, Sýrii a Jordánsku síce tvrdia, že žijú v táboroch, v
skutočnosti sú to ale mestá kde majú utečenci často vyššie príjmy ako
„neutečenci“. Ak však ostávajú utečencami, majú nárok na medzinárodnú podporu.
Živia pritom mýtus o „návrate“ do Izraela, aj keď sa tam nenarodili a
udržiavajú tak tlak na Izrael.
Je to rovnako absurdné, ako keby sa potomkovia Nemcov dožadovali návratu do Česka, Slovenskej republiky, Poľska alebo kaliningradskej
oblasti, teda Ruska. Nemeckí „utečenci“ by pritom tieto krajiny asi ekonomicky
podvihli, tí palestínski by Izrael hospodársky zruinovali. Aj Izrael by sa
mohol označiť za štát utečencov, ak by sa aplikovali absurdné pravidlá UNRWA o
ich dedičnom statuse. Podľa údajov OSN bolo z Izraela vyhnaných alebo odišlo
750 000 Arabov, z arabských krajín bolo vyhnaných alebo odišlo 850 000 Židov.
Ale Židia právo na „návrat“ nepožadujú a z dobrých dôvodov sa do zemí svojich
predkov radšej vrátiť nechcú, aj keby im to dovolili.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies