Jalové nádeje a ilúzie po zvolení údajne reformného prezidenta v Iráne. Skepsa je zatiaľ na mieste (komentár Iva Samsona)

Irán, do roku 1935 „Perzia“, sa vyvinul vo veľkého svetového hráča na šachovej doštičke. Pre Slovensko a Slovákov to nie je práve častá turistická destinácia, aj keď má more, vlastne jazero (Kaspické). Ženy v plavkách by tam rýchlo skončili vo väzení, ale ísť sa kúpať do Iránu je absurdná predstava, aj keď niektoré cestovné kancelárie zájazdy do tejto krajiny umožňujú.

Iba srdnatejší slovenskí turisti by si išli pozrieť krásne hory Iránu a pamiatky starovekej Perzie. Alexander Macedónsky to kedysi zvládol, ale po zuby ozbrojený. Dnes v sebe to riziko nesie charakter. Slovenské MZV zavesilo na svoju webovú stránku nasledujúci text: „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky upozorňuje na pretrvávajúcu zhoršenú bezpečnostnú situáciu na Blízkom východe a jej možnými dopadmi na širší región. V tejto súvislosti neodporúčame uskutočňovať akékoľvek cesty do Iránu“.

Iste, ide o dôležitý štát zo všetkých možných hľadísk – medzinárodného, politického, hospodárskeho aj bezpečnostného – a so Slovenskom sa nedá porovnať. Je rozlohou takmer tridsaťkrát väčší a má takmer dvadsaťnásobok obyvateľstva. Spoločné má azda len to, že sa tam konali prezidentské voľby krátko po prezidentských voľbách v SR.

Prezidentské voľby a víťazstvo reformizmu?

Prezidentské voľby v Iráne sa uskutočnili v piatok 5. júla a európske či americké médiá si ich veľmi všímali, pretože s Iránom má EÚ problém a USA vlastne ani nie, pretože s ním neudržiava diplomatické styky a kontakty sa sprostredkovávajú tretími štátmi. Napriek tomu západné médiá neúnavne hovoria o tom, že v Iráne zvíťazil kandidát, ktorý je reformný, dokonca prozápadný. Skutočnosť, že Masúd Pezeškján porazil istého Saída Džalílího (tak ich mená do slovenčiny z perzštiny prepisujú), ktorého zaradili ako konzervatívca.

Áno, nový iránsky prezident, ktorý zloží svoju prísahu v auguste, v predvolebnej kampani hovoril o nových vzťahoch so Západom a naznačoval, že chce obnoviť jadrovú dohodu s USA z roku 2015, ktorú Donald Trump jednostranne vypovedal. Vzťahom s Izraelom sa zďaleka, ale veľmi zďaleka vyhol. Jadrová dohoda znamenala uvalenie sankcií na Irán, jej zrušenie vzápätí opäť ich zavedenie. To v každom prípade prináša prinajmenšom ekonomické nepríjemnosti. To je ale asi tak všetko, čo iránsky prezident môže urobiť a Teherán ho nastrčí skôr ako bábku, ktorá má dokázať pozitívne zmeny v štáte ovládanom ajatolláhmi, teda najvyššími duchovnými.

Prezident je v Iráne len formálna hlava štátu, reálnu moc má v rukách Rada strážcov, ktorá sa skladá z desiatich „naj“ajatolláhov. Reálnu moc v krajine drží v rukách „arci“ajatolláh a najvyšší duchovný vodca Alí Chameneí. Dosiahol síce už vek 85 rokov, ale na rozdiel od USA v teokracii, akú Irán symbolizuje, nehrá vek nijakú úlohu, skôr naopak. Ako storočný by sa každý najvyšší duchovný vodca tešil ešte väčšej úcte, pretože by stelesňoval dokonalú múdrosť.

Iránski kandidáti na prezidentské voľby Masoud Pezeshkian (vľavo) a Saeed Jalili, bývalé vysokopostavený jadrový vyjednávač s tvrdou líniou, počas ich kampaní v Teheráne v Iráne.

Zdroj: TheTimes Of Israel / AP / Vahid Salemi

„Reformný“ prezident v Iráne je ilúzia

Problém s „reformným prezidentom" spočíva v tom, že za hlavu štátu nemôžu kandidovať len tak „obyčajní ľudia“ z ulice ako je tomu na Slovensku. Kandidatúru na prezidentský úrad musí odobriť práve vyššie uvedená Rada strážcov, inak nemáte šancu odvážiť sa kandidovať. A tu sa os moci spája a uzatvára, ako v každej totalite. Ak v bývalom Sovietskom zväze išlo o trojuholník moci – polibyro, vojensko priemyselný komplex a KGB –, v Iráne je tomu trochu inak. Rada múdrych starcov – Rada strážcov – vykonáva vedúcu a nespochybniteľnú úlohu a parlament (Islamské poradné zhromaždenie – medžlis) je nepodstatný. Určite existujú určité záujmové skupiny, ale z The Tehran Times sa o nich nič nedozviete. Uskutočňujú sa síce parlamentné voľby s niekoľkými stranami, ale systém je podobný ako napr. v bývalom Československu do roku 1989: všetky uznávali vedúcu úlohu KSČ. V Iráne túto úlohu razantne predstavuje práve Rada strážcov.

Po ruke na svoju ochranu disponuje inštitúciu pod menom Iránske revolučné gardy. Zdanlivo ide o obdobu „našich“ ľudových milícií pred rokom 1989, lenže v tomto prípade sa nejedná o bandu neschopných flákačov, ale o elitné vojenské jednotky. Sú oddelené od pravidelnej armády, majú vlastné letectvo, námorníctvo a podlieha im aj raketová zložka ozbrojených síl štátu.

Tento mocenský mechanizmus v Iráne dobre funguje, na revolučné gardy je spoľahnutie. V skutočnosti sa náplňou činnosti nápadne podobajú skôr na nemecké jednotky SS než na iné známe bezpečnostné zložky v rôznych krajinách. Nový iránsky prezident – sedemdesiatročný kardiochirurg, takže v porovnaní s J. Bidenom a D. Trumpom vlastne „mlaďas“ – bude tento mechanizmus plne rešpektovať a bez vnútorného kolapsu sa v Iráne počas jeho vládnutia s nemožnosťou ovplyvňovať vládu ťažko niečo zmení.