Jedno stretnutie, jedna príležitosť vám vie zmeniť život od základov, tvrdí úspešný barman z jedného z najlepších barov v Bratislave

Odkiaľ si a ako si sa dostal k práci barmana?

Narodil som sa v Bratislave, no pochádzam zo Senca. Určitú dobu som žil v Prahe. K práci barmana ma priviedol najlepší kamarát, ktorý sa zranil a hľadal niečo čo by ho napĺňalo. Po čase som si spravil kurz, keďže som chodil na vysokú školu.

Ako si sa dopracoval do Mirror baru?

Začínal som v podniku Le Bar, ktorý je v Eurovei. Tam som zachytil všetky základy, aj čo sa týka napríklad kávy a večer koktaily. Nejakú dobu som pracoval v Prahe. Tam som sa naučil všetko dopodrobna, zaúčal som sa a zlepšoval sa vo všetkom. Pracoval som tam 5
rokov, potom prišiel kovid, počas ktorého som si potreboval trochu oddýchnuť. Napokon som skončil v Mirror bare.

Čím sa Mirror bar líši od konkurencie?

Základným prvkom je hospitallity. To znamená všetko od pozdravenia, usadenia hosťa, očného kontaktu, až po času, ktorý venujeme ľuďom. Nerád vravím, že zákazníkom, keďže my máme hostí, snažíme sa ich teda prívetivo hostiť. Chceme im vyjsť v ústrety, nech už majú akékoľvek požiadavky. Klientela sa nám líši, chodia k nám naozaj rôzni ľudia, takže sa k ním správame
s pokorou.

Čo pokladáš za svoj najväčší úspech čo sa týka tvojej práce?

Ja si myslím, že tým, že som už v gastre dlhšie, tak je to práve snaha udržať si pozitívny mindset. Túžba stále napredovať a fakt, že som nevyhorel a stále ma baví, čo robím.

Nedávno som počúvala rozhovor s najlepším barmanom na svete, Slovákom Martinom Hudákom. On spomínal, že v tejto práci je najdôležitejšia seba láska a aj šťastie barmana aj v osobnom živote. Súhlasíš s ním?

Určite s ním súhlasím. Človek v prvom rade musí spoznať sám seba. Veľa barmanov a čašníkov v dnešnej dobe nevedia kto sú sami, čo chcú v živote robiť a preto sú nešťastní. Maťov životný príbeh poznám a jemu v tomto pomohli zrovna ťažké časy, keď musel byť sám so sebou, pracoval 5-6 dní do týždňa. Je to presne o tom, že

človek musí žiť sám so sebou, kedy zistí aký vlastne je, čo má rád, čo nemá rád. Pokiaľ nebudem ja spokojný, nemôžem rozdávať radosť a spomínanú hospitality naším hosťom. Pretože ľudia sa sem prídu odreagovať a nechcú nás vidieť nepríjemných, unavených, prenášať to na nich...

Ako vnímaš slovenskú barovú kultúru v porovnaní s tou zahraničnou?

Vôbec by som nepovedal, že Slovensko by zaostávalo. My máme dobrých ľudí, dobrých barmanov a vieme namiešať koktaily na najvyššej úrovni. Antik bar sa napríklad na 91 mieste celosvetovo, kolegovia u nás v Mirorre sa tiež umiestnili vo svetových rebríčkoch.

Takže určite nezaostávame so zahraničím a držíme krok. Pamätáš si nejakú radu z minulosti, na ktorú si doteraz zvykneš spomenúť a posúva ťa ďalej?
Je to motto, ktorého sa držím vždy keď som práve v bare.

Je to – „Jedno stretnutie, jedna príležitosť,“ čo by som pokojne poradil aj ostatným. Napríklad Ronaldova žena, ktorá pracovala v Gucci práve toto spomínala – keby tam nepracuje a neobsluhuje ho príjemná a s dobrou náladou, nestala by sa vec, ktorá jej zmenila život. A ďalej určite mindset. Pokiaľ je niekto nešťastný v živote, treba si nájsť niečo k čomu má vzťah a treba sa nastaviť pozitívne a v neposlednom rade sa treba obklopiť správnymi ľuďmi. Keby sa obklopím barmanmi ktorí fetujú, sú negatívni a neprajní, o chvíľu by som bol takým aj ja.

Akú vlastnosť by mal barman nevyhnutne mať?

Jednoznačne pokoru. Je to vlastnosť, ktorá veľa mladým ľuďom chýba. Ak je barman skromný a pokorný, tak to môže dotiahnuť ďaleko.