Konce sú ťažké, niekedy až neznesiteľné. Boh však má odpoveď na všetko, aj na naše bolesti

Dobre, aj začiatky sú ťažké, o tom si môžeme čosi povedať nabudúce, ale sústreďme sa na konce, lebo tie sú ešte horšie.
Reči snažiace motivovať nás hovoria, že:
konce sú nevyhnutné, ak chceme nové začiatky,
že len dávame miesto, aby prišlo čosi lepšie,
že to tak bolo vždy, aj pred rokmi a zostane to tak aj po nás.
A to všetko je, prirodzene, pravda, ktorú nemožno poprieť, čo ako by sme si hľadali argumenty proti. Tak prečo to bolí?
 
Už od detstva
Doktorka Kate Mason pre web Stylist informuje, že konce v nás vyvolávajú akúsi neistotu. Uvedomujeme si, že veci nemáme pod kontrolou tak, ako sme si možno mysleli a zrazu je pred nami ešte nenapísaná kapitola, v ktorej nedokážeme predvídať, čo sa udeje.
 
Asi netreba obzvlášť zdôrazňovať, že nie každý sa s koncami vysporiadava najhoršie, niežeby nebol smútok, niežeby neboli slzy, niežeby to bolo sladké ako malina, ale niektorým to jednoducho trvá dlhšie. Prečo? Nuž, máme to tu zasa, spojitosť s detstvom, tak to vysvetľuje aj Mason. Práve to, ako sa aj detstvo ukončuje, ako rodičia učia buď slovami alebo vlastným príkladom, je rozhodujúce, či budeme a či nebudeme dostatočne schopní správne niečo skončiť.
 
Psychoterapeutka a expertka na stavy úzkosti Kamalyn Kaur tiež pre Stylist poznamenala, že ťažkosti nám konce spôsobujú, lebo v sebe zadržiavame priveľa ľútosti. Pochybili sme, nedosiahli sme ciele, ktoré sme si stanovili, zažívame vinu, a to všetko bráni hýbať sa vpred.
 
Čo na to Biblia?
Odborníci by zaiste mali ešte veľa čo povedať, ale posuňme sa teraz viac k Biblii, lebo tá najlepšie vie, alebo lepšie napísané, Boh najlepšie vie, ako to celé je.
V knihe s názvom Kazateľ sú vsunuté verše, hlboké a krásne, ale aj smutné, človeku až steká dolu hrdlom nostalgia a objíma mu celú bytosť.
 
Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.
Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.
Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.
Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.
Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.
 
Povedzte, nie je to fascinujúco úchvatné? Ale keď sa zahľadíme na verše zblízka, a nielen tak ledabolo, čosi si všimneme. Že je tam veľa koncov. Smrť aj vytŕhať sadenice, zabíjať aj váľať, plakať aj zdŕžať sa objatia a áno, aj strácať.
 
Boh nám teda naznačuje, že konce sú nevyhnutnou súčasťou našich chvíľ, a preto, namiesto toho, aby sme ich chceli oddďaľovať, namiesto toho, aby sme ich chceli popierať, zbaviť sa ich či odhodiť, pje čas priznať, že to tak On, najmúdrejší z najmúdrejších skrátka zariadil.
 
Pozrieť sa hore
Vonkoncom to nechcem zľahčovať, veď je to aj téma ťaživá a horká, ale akýmsi liekom, ktorý pomáha povzniesť ducha, keď čosi končí, je prijatie a zameranie sa na to, čo je večné. Apoštol Pavol to radil aj vo svojich listoch veriacim, keď im prízvukoval, aby hľadeli na nepominuteľné, a nie na pominuteľné, lebo to, čo je pominuteľné, je dočasné, naproti tomu nepominuteľné je večné.
Boh je sám od vekov až naveky, niet v Ňom konca, niet v Ňom strachu z opustenosti. On sľúbil, že neopustí a myslel to vážne, skutočne vážne. Ráno, keď sa zobudíme a bude sa nám zdať, že sa rozpadá svet, lebo čo sme ľúbili, to sa skončilo, On tam bude. Večer, keď si budeme líhať unavení plačom, že sa čosi končí, bude tam tiež. Uprostred noci, keď nás spánok obíde, lebo budeme márne dúfať, že ráno nepríde a s ním ani blížiaci sa koniec niečoho, Boh sa posadí vedľa nás. Je s nami, večný aj v tom, čo je pominuteľné a také boľavé ako tisíc kameňov v topánke.