Myslel si, že je to tá pravá, ale nebola. Iný by po rozchode robil iné, on sa však rozhodol pre toto!

Pravda, dospievanie porobilo svoje, bez rozbúrených hormónov a vášní, čo zmietajú sem i tam, sa so všetkou pravdepodobnosťou v menšej alebo väčšej miere nezaobíde nik, či chlapec, či dievča.

Stanley sa však, už ako tínedžer, mohol pochváliť niečím výnimočným, a to opravdivou vierou v jediného a nevybájeného Boha, vďaka čomu sa i rozhovory s rodičmi, tiež založenými kresťansky, preniesli na inú nôtu, oveľa intímnejšiu a úprimnejšiu, a pritom ani trochu nie bezočivú. „Vieš, synu, dám ti jednu radu,“ posadila sa raz večer jeho matka, chlapec akurát dovŕšil 16 rokov. Zatvárila sa veľmi vážne, z čoho vyplynulo, že i rada sa ponesie v podobnom naladení.

„Určite chceš mať dobré manželstvo. A preto je dôležité, aby si sa od tejto chvíle modlil za manželku. Aby si prosil Boha o pomoc, nech ti privedie tú správnu ženu a nech si najmä schopný rozoznať ju a rozhodnúť sa múdro.“ Možno iný takmer dospelý chlapec by ju vysmial, ale Stanley prikývol na znak porozumenia, v očiach sa mu zalesklo, a keď sa ocitol osamote, poslúchol a predložil žiadosť svojmu Stvoriteľovi. „Pane, daj, nech si nájdem dobrú ženu.“

Rozchod

O celých 14 rokov neskôr, o veľa zjedených koláčov neskôr a veľa pochybení, stretol Stanley ženu, čo mu pripadala ako tá pravá, tá jediná. Zaľúbil sa až po korienky vlasov a ona mu cit opätovala. Čo však nikto nechcel, najmä nie on, vzťah sa ukončil naozaj zdrvujúcim rozchodom. Bolesť to bola strašná, takmer neznesiteľná. Stanley sa vtedy zúčastnil na večere v cirkvi, v rámci ktorého zaznievali radostné piesne, spievané na počesť Boha. On videl šťastné úsmevy, rozžiarené tváre. Ako keby sa v utrpení dostal inde, a nepáčilo sa mu, že tam nie je ani človiečika. Ani len náznak inej ľudskej bytosti. Len čo sa zhromaždenie nachýlilo na záver, Stanley sa ponáhľal domov, takže v mysliach ostatných vzbudil podozrenie, že mu horí za pätami. Dobre si však uvedomoval, čo a prečo stvára, v mysli mu horel jediný cieľ.

Modlitba

Vstúpil do miestnosti, ktorú obýval, ľahol si na dlážku a horko sa rozplakal. Rečnil s Bohom, priznával, že si pripadá príliš starý, že sa príliš sklamal. Že jeho priatelia, známi i neznámi sú už dávno ženatí, hrdo sa hlásia k rodičovstvu, zatiaľ čo on nemá ani len vyhliadku na svadbu. A vtedy sa to stalo. Nie, jeho smútenie sa nepominulo ako šibnutím zázračného prútika, musel si prejsť naprieč údolím strát, ale jasne vnímal, ako zostupuje Boží pokoj. Ako ho potešuje ten, čo sedí v nebi.

Ako mu nenápadne a tíško vraví: „Neboj sa, som s tebou. Nie si v tom sám.“ Stanley si počas celého obdobia, ktoré by sa dalo nazvať ako zmierovacie, navykol na to isté. Zakaždým večer líhal vedľa postele, prednášal žiaľ Bohu a postupne sa uzdravoval. A, áno, potom, nie hneď, ale po uplynutí dlhšieho časového úseku, konečne spoznal ženu, čo sa dnes nazýva jeho manželkou, lebo tak to je, že s Bohom sa príbehy končia možno nie vždy ideálne, ale na konci ostane nádej. A neochvejná istota, že i do ťažkosti vchádza On sám.

Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH Muž dostal nepekný list. Urobil s ním niečo neskutočné!