Niektoré rána sú iné ako ostatné, vynikajú neobyčajnosťou a buď človeka vyvedú z nočného spánku s radosťou na perách, alebo so smútkom v očiach. Deň, keď sa svet otriasol správou, čo sa udialo na Ukrajine, bude zrejme v pamätiach viacerých tvoriť samostatnú časť pokropenú strachom a možno aj miernou beznádejou.
Čakali sme pokoj, dostali sme však nenávisť. Chceli sme čo najviac života, počúvame však o smrti, a to nepretržitej.
Ruky nezaháľajú, ani nemôžu a nikdy by nemali, a tak sa konajú zbierky a hľadá sa spôsob, ako pomôcť. Ako zastaviť, čo sa spustilo, ako priniesť do zla čo najviac dobra.
Blízko hranice
Pokiaľ bývame ďaleko od hraníc a informácie zachytávame predovšetkým prostredníctvom prečítaných či vypočutých správ, dokážeme ako-tak predstierať, že sa svet nezmenil. Dokážeme si udržať tok myšlienok, ponárať sa do pracovného napätia a umlčiavať nepokoj potešujúcimi aktivitami.
Celkom iné je to ale pre ľudí, ktorý majú domov blízko, celkom blízko, takmer na dohodenie kameňom.
Aj jeden kazateľ sa prizerá, pravdaže, i pomáha, ako najlepšie vie.
„Už nám ostáva len jediné. Naozaj len jediné,“ vyjadril sa počas telefonického hovoru.
„A čo?“ pýtali sa ho zakaždým, pričom možno dúfali, že ponúkne dajaký návod, niečo nanajvýš praktické, do čoho by sme sa všetci bez výnimky a vyhovárania sa pustili.
„Už ostáva len dôverovať Bohu. Dúfať v Neho. Nič viac ani tak nepomôže.“
Dúfanie
Dúfať v Boha, ktorý je neviditeľný a fyzicky nedosiahnuteľný, sa môže zdať ako veľké bláznovstvo. Viera predsa nenasýti hladné krky, duchovno predsa nerozviaže konflikty a neuhasí smäd. Alebo áno?
Svoje by o tom vedela porozprávať aj istá Anna, žena veľmi zbožná.
Bola vydatá a iste v manželstve pocítila veľkosť šťastia, ale milovaný muž predčasne zomrel a jej nebolo dopriate zostarnúť v jeho blízkosti.
Druhý raz sa nevydala, naveky bola považovaná za vdovu, za ženu bývajúcu v chráme. I ona, hoci navonok opustená, upierala pohľad na Boha, v srdci jej horela jedna túžba. Vravelo sa totiž, že Boh zošle záchrancu a spasiteľa, ktorý bude odpoveďou na problémy, liekom proti hriechu a útechou v bolesti.
„Kiežby som sa ho tak dožila,“ želala si, snívala, modlila sa.
Až raz naozaj, do chrámu vošli muž a žena, Mária a Jozef. V náručí držali Ježiša, ktorý vzhľadom nevykazoval nijaké známky odlišnosti. Bol ako ktorékoľvek iné dieťa, aj on plakal, smial sa, nechal sa kŕmiť. A predsa sa v ňom naplnili Božie sľuby, On je a aj bol synom Najvyššieho, ktorý zostúpil na zem pre konečné zmierenie a spasenie.
Iní to nevideli, nerozpoznali, ale Anna ihneď vedela, že dieťa je kráľ, ihneď pochopila, s kým má česť. Jej čakanie a najmä dúfanie sa vyplatili.
Mohlo by vás zaujímať: NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE: Boh drží vo svojej moci kladivá, pílky, kvety aj srdcia
Preto i my verme, že čokoľvek sa udeje, Boh splní, čo sľúbil. Že bude s nami, že nesklame, nezradí, že...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies