Otca svojich detí upiekla v piecke na chlieb! Irena Čubírková, koketná ježibaba z Bolerázu

Behom niekoľkých minút zaistili všetkých cestujúcich, ktorých bolo  287.  Po prehľadaní celého vlaku a železničnej trate, sa nenašli žiadne iné časti tela. Vyšetrovatelia našli iba zakrvavenú montérkovú blúzu v nákladnom vlaku, ktorý v ten istý deň vypravili z Bratislavy do Budapešti. 

Kto nechal odseknutú hlavu vo vlaku?

Prinášame vám ďalší príbeh. Tentokrát o matke siedmich detí. Štyri porodila prvému manželovi Jánovi Čubírkovi. Ďalšie tri mala s Ambrózom Ščepkom. Porodila mu chlapcov Milana a Mirka a najmladšie dievčatko Dášenku. Irena bola gazdiná, ktorá dvakrát vraždila. Svojho posledného partnera upiekla v peci na chlieb.

V obci Boleráz, kde žila, si ju pamätajú stále. Jej suseda Melánia Adamcová býva len kúsok od domu, kde sa vraždilo. "To bolo strašné voľačo. Hlavu odreže, a telo spáli. Povedala, že perie drápala, a pýtala sa či to nesmrdí" povedala pani Melánia pre TV Markíza. Ukázala aj hrobové miesto Ambróza Ščepku.

Irena Čubírková

Médiá ju v minulosti prezentovali ako beštiálnu vrahyňu, čiernu vdovu, či ježibabu z perníkovej chalúpky. "Meno Čubírková sa stalo synonymom pre surovú a agresívnu ženu," povedal v odbornej prednáške pre študentov Dr. h. c. prof. JUDr. Jaroslav Ivor. 

Pred tým, než Irena nechala Ambrózovu hlavu vo vlaku, šla na národný výbor, kde ohlásila Ambrózovo zmiznutie. Miestny národný výbor netušil, že niesla v taške odseknutú hlavu svojho druha, ktorého pred dvoma dňami surovo zavraždila, a ktorú o pár hodín neskôr nájdu na toalete osobného vlaku, smerujúceho z Trnavy do Bolerázu. 

Rovno z vlaku, kde nechala Ambrózovu hlavu šla na policajnú stanicu, aby nahlásila nezvestnosť svojho druha Ambróza Ščepku. Vyzerala ako sympatická žena. Správala sa nesmelo. Mala belasé oči a uhrančivý pohľad. Padol aj názor, že vyzerala ako riadna koketa.

Životný príbeh Ireny Čubírkovej

Irena Srncová sa narodila 15. marca v roku 1923, vo Vrádišti. Keď mala štyri roky, jej mama zomrela, a otec ju umiestnil do detského domova. Od štrnástich rokov tvrdo pracovala, ako slúžka u bohatších rodín. Keď mala 16 rokov, ocitla sa na nútených prácach v Nemecku, vo firme, ktorá vyrábala plechovky.

Tam spoznala Jána Čubírka, s ktorým krátko na to otehotnela, a v roku 1945 sa za neho vydala. Podľa ľudí, ktorí ho poznali, bol Ján pracovitým mužom, ktorý mal na svoju rodinu len veľmi málo času. Šesť rokov po svadbe si Irena našla milenca Václava Bernarta. Ján však prišiel na to, že ho jeho manželka podvádza.  Našiel totiž nohavičky, na ktorý boli zaschnuté spermie. Aby mal Ján istotu, zobral ich k lekárovi, a ten mu údajne potvrdil, že naozaj šlo o spermie. Od toho momentu sa veľa hádali. Dochádzalo tiež k fyzickým útokom.

Prvá vražda

Irena sa rozhodla, že svojho manžela zavraždí spolu so svojím milencom. Dokonca presvedčili aj Bernartovu manželku, ktorej nahovorili, že Čubírka Irenu týra, a ich milenecký vzťah si vymyslel. Snažili sa ho zavraždiť dvakrát, no oba razy dopadli neúspešne.

Prvý raz chceli Jána zabiť pomocou lieku, ktorý však nebol účinný. Druhý pokus sa mal odohrať na prechádzke v lese. Čubírka však odmietol ísť. Čubírková ho mala vylákať do lesa, kde by ho omráčili, a obesili na strome. Plán im vyšiel až 10. októbra 1951. Manžel bol práceneschopný. Nešiel do práce, a preto sa rozhodol natrieť nábytok. Irena mu do fľaše s alkoholom nasypala lieky na spanie, a keď zaspal, Bernart ho začal tĺcť, až kým nezomrel. 

Potom mŕtvolu preniesli pod schody, a zhodili na ňu pec. Všetci traja, aj s manželkou milenca, zahladili stopy. Keď svoje dielo dokonali,  poslala Irena Čubírková svoju 9-ročnú dcéru, aby zobudila otca. Vedela, že dcéra bude musieť prejsť okolo schodiska, kde nájde mŕtveho otca. Očividne jej chýbali materské inštinkty.

Dcéra začala kričať, následne pribehol sused, ktorý videl čo sa deje, a uveril, že na Jána naozaj spadla pec. Policajtom Čubírková nadiktovala svoju vymyslenú verziu. Nemali dôvod neveriť, a tak sa napokon nekonala ani pitva. Po vražde sa chcel Václav k Irene nasťahovať, tá ho však vyhodila. Manželka milenca sa neskôr priznala susedke, ktorá to oznámila na polícii, no potom to odvolala.

Druhá vražda

V roku 1959 si Irena našla nového partnera, Ambróza Ščepku, s ktorým sa presťahovala na Slovensko do obce Boleráz. Hospodárili spolu na statku. Spoločensky veľmi klesla. V Čechách bola za dámu, tu za sedliačku. So Ščepkom sa neustále hádali. Rodina bola pomerne dosť rozvrátená. Ambróz sa jej údajne viackrát vyhrážal smrťou.

Irena sa rozhodla zasa vraždiť. V osudný deň Ambróz oslavoval, a od rána popíjal. Navštívili susedov, a po návrate domov bol taký opitý, že spadol zo stoličky, a zostal ležať. Irena utekala po sekeru a začala sekať, až kým mu neoddelila hlavu od trupu. Fotografia nižšie je záznamom z policajnej rekonštrukcie, kde Irena ukázala, ako Ambróza zabila.

Lekárska správa hovorí, že hlava bola od tela oddelená ešte ked obeť žila. Telo rozporcovala, a natlačila do piecky na chlieb, kde zakúrila, a telo postupne spalovala. Hlavu uložila do vreca, a schovala. Následne všetko upratala, a vyumývala. Po spálení trupu vymietla popol z pece, cez sito popol preosiala. Časť popola vysypala do smetí, a časť vysypala na záhrade. 

Nezhorené zvyšky kostí zabalila a odišla na miestny mostík, kde ich odhodila do potoka. Toto miesto je dodnes nazývané, ako Čubírkovej most. Potom si od susedov požičala tašku, kde vložila mužovu hlavu, a prikryla ju montérkovou blúzou. Utekala na miestny úrad, aby ohlásila zmiznutie druha. Potom šla do Trnavy, kde vošla do vlaku, a tašku odložila na toalete pod umývadlom.

Krvavú montérkovú blúzu odhodila do vagóna, a odišla na policajnú stanicu do Trnavy, kde ohlásila nezvestnosť svojho druha.  

Súdni experti pátrali, a zistili, že obeť mala krvnú skupinu B a v nej 2,1 promile alkoholu. Hľadali v zoznamoch nezvestných, porovnávali lebku s fotografiami.  Napokon predvolali Irenu. Vyšetrovateľ ukázal Čubírkovej fotografiu lebky z vozňa a ona si zakryla oči. Od hrôzy vraj  vykríkla. "Áno, je to môj muž! Odišiel z domu a nepovedal kam," povedala Irena. Bola nariadená prehliadka domu.

Keď sa jeden z vyšetrovateľov oprel o stenu pri piecke na chlieb, bola ešte je teplá. „Piekli ste chlieb?“ spýtal sa. „Áno, piekla,“ prikývla. „A môžete nám nejaký bochník ukázať?“ Doma nebol ani jeden krajec. Susedia vypovedali, že v peci už dávno nikto nepiekol. Experti objavili krv v škárach medzi dlaždicami v kuchyni, na sekere,  obhorené kosti v komposte a napokon zvyšky kostí v zdanlivo vymetenej piecke. Tri dni pospáchaní činu bola Čubírková zatknutá, a putovala za mreže.

Napokon sa priznala. Vyšetrovateľom uviedla, že to bola jej pomsta. Pretože sa jej zlomyseľne vyhrážal, že jej raz odsekne hlavu, ktorú potom zahodí do záchodu. Následne sa začali zaoberať Ireniným životom, a zistili nezrovnalosti v smrti jej manžela Čubírku. Zistili, že obhliadku mŕtvoly vykonal iba obvodný lekár, a pracovníci bezpečnosti prípad vyšetrovali povrchne. Vyšetrovateľ Žáček nariadil exhumáciu tela.

Exhumácia potvrdila, že jeho smrť zavinili údery do hlavy. Také údery nemohol utŕžiť od kachieľ, ktoré na neho údajne spadli. Václavovi Bernartovi súd dodatočne vymeral trest pätnásť rokov nepodmienečne. Irenu za dve vraždy odsúdili na trest smrti. Popravili ju v Prahe pred 50 rokmi  28. septembra v roku 1966. Mala vtedy štyridsaťtri rokov.

V minulom príbehu, zo série Po stopách vrahov, sme vám priniesli príbeh beštiálneho vraha Sviteka, ktorého veľmi ovplyvnili jeho psychiatrické diagnózy. U Ireny Čubírkovej možno len dedukovať, že vývin jej osobnosti možno ovplyvnili nedostatok materskej lásky, či azda nulové rodinné zázemie. Následne zažila traumu z nútených prác v Nemecku, po ktorej nasledovalo domáce násilie. Ktovie, ako by sa zachovala, keby si našla namiesto Jána láskavého manžela? 

Určite si prečítajte: Najbrutálnejšia beštia! Štefan Svitek, posledný popravený na Slovensku

V našej sérii vám postupne predstavíme ďalšie prípady, a taktiež sa budeme venovať vplyvu psychických porúch na konanie vrahov. Ak vás táto téma zaujala, máte sa na čo tešiť!