Promovala ako 103-ročná

V snívaní sme si rovní
Je len málo toho, čo sa dá považovať za spoločné pre celé ľudstvo. Človek je totiž jedinečný, a preto je nanajvýš dobré všímať si spojitosť. Vzájomná odlišnosť má viesť k zmenšeniu predsudku, kým spojenie k nárastu pokory.
Každý (či malý, veľký, starý alebo mladý), v sebe živí nejaký sen. Je to prirodzené. Chlapec sníva o kariére športovca, kým dievča si s úsmevom predstavuje slávu plynúcu zo speváckeho talentu. Čím viac sa dospieva, tým viac mení sen pôvodnú podobu. Ale nejaký tam vždy drieme. A je taká škoda nesplniť si ho. Kedy ak nie teraz?

Sľub
Bola mladá a celá budúcnosť sa pred ňou črtala ako otvorená kniha. Nevedelo sa, čo jej prinesie ďalší rok a aké miesto bude raz nazývať domovom.
„Niečo mi sľúb," vravela jej stará mama.
Prikývla, ochotne by jej sľúbila čokoľvek, veď ju ľúbila a ctila si ju.
„Sľúb mi, že doštuduješ. Budeš chodiť na vysokú školu a budeš sa vzdelávať, dobre?"
Opäť prikývla. To bude jednoduché. Usmiala sa a bola vďačná, že stará mama žiada maličkosť, a nie čosi nemožné na dodržanie.

Život to zariadil inak
Dievčina rástla, dospela, zaľúbila sa a udržiavala tempo so svetom. Život si od nej pýtal silu a ona mu ju dávala so všetkou odovzdanosťou.
Vydala sa, na dokončenie štúdia nezvýšil čas.
Možno neskôr, nahovárala si v duchu.
Porodila a stala sa matkou.
Nie, na vysokú školu nemôže ani pomyslieť. Materstvo je predsa práca na plný úväzok a ona ju chce vykonávať s láskou a svedomito.
Možno neskôr, opäť si povedala a sen dosiahnuť titul, rovnako ako kedysi daný sľub, zahnala do úzadia a zamkla v kúte mysle.

Nemocnica
Čas bol neúprosný, naháňal ju, akoby bola jeho korisť. Starla, a keď uplynul 90. rok jej života, nastalo aj obdobie fyzickej choroby. Bola hospitalizovaná a stav sa jej zhoršoval.
„Asi to už bude koniec," šepkal lekár. Bolo to čosi ako verejné tajomstvo, o blížiacej sa smrti nikto nerozprával priveľmi nahlas.
Ale ona sa zotavila. Niekoľkomesačný pobyt v nemocnici sa ukončil a bola prepustená a vydaná do náručia nikdy nezomierajúceho sveta. A potom si to uvedomila.
Veď mohla zomrieť kedykoľvek, Boh jej dožičil naozaj vysoké štádium staroby. Dostala druhú šancu a zaumienila si, že ju nepremárni.
„Sľúb mi, že doštuduješ," pripomenula si naliehavosť v hlase starej mamy.
„Áno, splním ti to. A splním to aj sebe."
Nastúpila teda znovu do funkcie študentky. Vzdelávaniu sa venovala nejeden rok a ako 103-ročná aj spromovala.
Komu za to vďačí? Bol to Boh, čo ju stvoril, 

bol to on, čo jej do duše vložil sen.
A bol to on, čo ju vytrhol zo spárov smrti,
čo jej dal dar zdravého rozumu a trpezlivosti
a bol to on,
čo jej pomohol dokončiť začaté.