Propalestínske demonštrácie v Západnej Európe spravidla nie sú namierené proti Izraelu, ale proti Židom všeobecne

Slepota, realita a hystéria

Je zvláštne, že značná časť demonštrantov v Londýne, Paríži či Berlíne neprotestuje proti tomu, že izraelské teroristické jednotky nečakane prerazili plot, ktorí postavili gazanskí Arabi ako obranu proti prienikom Izraelčanov na suverénne územie malého de facto štátu Gaza, povraždili tam takmer 1 400 ľudí od nemluvniat až po starcov a ďalších 350 z nich za veľkého jasotu odvliekli do malého štátu de facto aj de iure – Izraela s odôvodnením, že to majú za to, že kolonizujú izraelskú zem.

Nie, je to práve naopak, propalestínske demonštrácie od samého počiatku odrážajú pochopenie pre palestínskych bojovníkov za slobodu (!), ktorí urobili to vyššie ironicky opísané a protestujú proti tomu, že Izrael sa bráni. Môžeme sa pýtať, či protesty v Západnej Európe sú naozaj len chvíľkové a bezvýznamné. Na strane Židov, ktorí ešte ostali v Západnej Európe, zažívame niečo, čo by mnohí označili ako hystériu a teda za kontrahystériu voči druhej strane. Pre antisemitu ste totiž Židom bez ohľadu na to, či žijete vo Francúzsku, Británii, Izraeli alebo v Nemecku. Židom ostávate vždy, aj keď ním nie ste nábožensky, ste sekulárny alebo ateista alebo verejne vystupujete proti sionizmu.

 
Pomaly sa vraciame k praxi z čias národného socializmu, keď úrady snorili spätne vo vašom rodokmene až do 18. storočia a pred obvinením zo židovského pôvodu vás nezachránila ani konverzia vašich praprarodičov na kresťanstvo ani vaše blond vlasy a modré oči. Ako Židov klasifikovali aj tzv. Wahljuden (Židia voľbou), ktorých napr. fascinovali židovskí hudobní skladatelia a hlásili sa k nim.

Stovky propalestínskych demonštrantov pred úradom volebného obvodu lídra Labouristickej strany Keira Starmera 18. novembra 2023 v Londýne v Spojenom kráľovstve požadujú prímerie v Gaze.

Zdroj: Getty Images / Mark Kerrison

Pocit paranoje

Mnohí účastníci dnešných internetových diskusií priznávajú, že sa ich zmocňuje pocit paranoje, keď si napr. vo vlaku netrúfnu popri neznámom spolucestujúcim otvoriť ´chat´ s kamarátmi, pretože tí píšu po hebrejsky. Aj pre „Nežida“ je vraj rizikom otvoriť si v neznámom prostredí aplikáciu trebárs Times of Israel a prečítať si správy o udalostiach na Strednom východe, pretože by niekto mohol predpokladať, že ide o Žida.
 
Je totiž pravidlom, že zakaždým, keď sa konflikt na Strednom východe opäť rozhorí, je sprevádzaný prudkým nárastom antisemitských násilností. Emocionálne reakcie Židov teda vôbec nemusia byť prejavom hystéria alebo paranoje, sú podopreté realitou. Špecifickým príkladom je antisemitizmus v Nemecku, kde sa ´židobijci´ ani nemusia skrývať za antisionizmus. Vo vychýrenej berlínskej štvrti Neukölln (dobre udržiavaná štvrť v „Západnom“ Berlíne s tureckými občanmi) opäť ukázali, že realita prerástla hystériu. Hneď 7. októbra na uliciach rozdávali okoloidúcim sladkosti na oslavu popravy a  odvlečenia civilistov do Pásma Gazy.

O ďalších desať dní už bola prvá synagóga (na Brunnenstrasse) zasiahnutá „Molotovovými koktejlami“, teda zápalnými fľašami. Zoznam neverejných incidentov odvtedy vzrástol mnohonásobne. Aj keď necháme vždy podozrivé zdôrazňovanie morálky stranou, ide o čisté akty dehumanizácie, schvaľovania násilia proti bezbranným a absurdného velebenia brutálnych popráv. Prvý útok na synagógu v Berlíne sa uskutočnil nie preto, že bola izraelská, ale preto, že to bola židovská inštitúcia. Ani s antisionizmom nemusela mať vôbec nič spoločné. Mimochodom, v samotnom Izraeli nájdete čoraz silnejúcu skupinu Židov, ktorí odmietajú sionizmus a kritizujú vznik štátu Izrael. Podľa ich názoru mal tento štát právo na vznik až po postavení tretieho chrámu a po príchode Mesiáša.

Ľavica, pravica a antisemitizmus v Nemecku

Nemecko je Slovákom z veľkých západoeurópskych krajín geograficky aj kultúrne najbližšie a robiť rozdiely medzi ľavicovou a pravicovou politikou či tam alebo inde je už anachronizmom zdedeným z 18. storočia. Abraham Ingber, autor jednej z momentálnych štúdií, hovorí, že väčšina antisemitských zločinov má síce svoj pôvod na extrémnej pravicovej scéne, ale ľavica nezaostáva. Nejde pritom len o extrémnu ľavicu, ktorá v otázkach antisemitizmu (antisionizmu, „antiizraelizmu“) vytvára s extrémnou pravicou dojemný jednotný blok, ale aj o tzv. „normálnu“ ľavicu. Mnohí ľavicoví politici, ktorí dnes vládnu v Berlíne, túto tému prehliadajú alebo šikovne ignorujú a podobne ako pravicové vlády aplikujú metódu „čo nevidíš, to neexistuje“.

Demonštranti požadujúci mierové riešenie konfliktu v Izraeli a Gaze demonštrujú 18. októbra v Berlíne, pričom žena v strede fotografie drží banner s nápisom: "Kritizovať izraelskú genocídu na Palestínu nie je antisemitizmus."

Zdroj: Getty Images / Maja Hitij