Rodičia, dávajte si pozor na to, čo pred deťmi hovoríte. Toto sú reálne skúsenosti zo škôl a ihrísk a bez traumy sa to nezaobišlo

Detské uši sú otvorené, vždy niečo počujú, aj keď si dospelí myslia, že sú ktovieako nenápadní a tichí, a aj keď si nahovárajú, že na všetko zabudnú, mýlia sa, veľmi sa mýlia. Rodičia sú zdrojom múdrosti, sú tým, koho deti vnímajú najčastejšie a koho návyky preberajú. Práve preto je najvyšší čas venovať pozornosť naozaj dôležitým skutočnostiam, že v školskej a ihriskovej komunikácii dochádza k zraneniam, ktoré môžu mať oveľa hlbšie, oveľa rozsiahlejšie následky.

Slepaňa

Dievčatko sa hrávalo na ihrisku, nikomu neurobilo nič zlé. Rado by sa zapojilo aj do hier s ostatnými, lebo ju lákal spoločný smiech a doberanie, na čom nie je vlastne ani nič čudné.

„Slepaňa!“ pokrikovali na ňu rovesníci, áno, práve tí, ku ktorým sa chcela pridať, práve tí, s ktorými chcela šantiť. Zrakový hendikep ju odčlenil od skupín, a tak zakaždým, keď sa v sprievode matky vracala do známeho prostredia, z očí jej padali slzy. Bratom to prišlo ľúto, boli od nej starší a svoju sestru si chránili. Pomohli jej, ako pomôcť dokázali, učili ju, ako sa nenechať zlomiť, ako nebyť drzá, ale súčasne sa ubrániť. Učili ju prežiť. Dnes je dospelá a rovnaké princípy rozdáva deťom, ktoré porodila a o ktoré sa, mimochodom, vzorne stará, ale tie nadávky, tie urážky, ktorých mala tak nadelené, sa jej vypálili do duše. Nezabudla a nikdy nezabudne.

Tučko

Do školy chodieval jeden chlapec, introvertný, plachý a múdry. Spolužiaci si hneď všimli, že je slušne vychovaný a nepristupuje k učivu rebelsky, a tak si niečo vymysleli, aby mu podkopávali sebavedomie. Nadávali mu do tučkov, hoci nemal ani gram navyše, hoci jeho postava nevykazovala nijaké známky nadváhy. On ale netušil, že sa mu posmievajú len tak, lebo to zrejme odkopírovali od iných, preto odmietal jedlo. Zožierali ho natoľko, že sa vzdával obedov a večerí, aby vyhovel neprajným jazykom.

Iný

Posledný príbeh je iný, ale ukazuje, že deti by nemali byť svedkami toho, keď rodič zo seba chrlí jed.

Dve ženy prechádzali ulicou, kráčali normálne, medzi sebou viedli dialóg, keď zbadali, ako oproti ide dvojica, syn a otec. Chlapec bol ešte malý, svojho otca sa pridŕžal, visel mu na perách.

Ženy ustúpili, ale muž na nich zazeral, situácia bola čoraz napätejšia, až muž povedal:

„Ja aspoň nemám čierne papule.“

Rasistický postoj vyjadril tak okato a pred zrakom potomka, že sa nedalo pochybovať, na koho strane sa drží a o čom je presvedčený. Správal sa tvrdo a bez rešpektu a neprekážalo mu, že jeho syn na neho hľadí a že celkom určite podobné slová niekde zopakuje. A že tie slová sa nebudú dať vziať späť.