ROZHOVOR Dušanovi Cinkotovi šport neučaroval, ale stále objavuje nové profesie

 

V roku 2018 sa stal otcom syna Olega. Aj o tom, aký je otec, sme si pohovorili po skúške divadelnej hry Jeruzalem 1871, ktorú aktuálne pripravuje v novozniknutom Novomestskom divadle v Bratislave pri Stredisku kultúry na Vajnorskej ulici. 

 

 

Na úvod, vzhľadom na situáciu, je teraz najvhodnejšia otázka – ako sa máte?

 

Nejako to ide, napriek všetkým nezmyselným nariadeniam, povereniam, príkazom a zákazom...

 

Zrejme sa nemáte na čo sťažovať. Ste zavalený prácou – fičíte v seriáloch Nemocnica, Šťastní versus Šťastní, teraz sa stretávame na príprave novej divadelnej hry Jeruzalem...

 

V našej brandži je to taký paradox, že vyzerám, že som zavalený prácou, ale na strane druhej teraz vidieť práve špičku ľadovca, keď sa tie seriály vysielajú. Ale tá práca bola dávno urobená, zaplatená a už aj minutá. (Smiech). Momentálne vôbec nie som zavalený prácou a upísal som sa divadlu. Premiéra sa mala  pôvodne konať koncom februára, no vzhľadom na občasné výpadky hercov zo skúšok zo zdravotných dôvodov, odkladá sa na apríl. Inak keď chce herec robiť divadlo, nesmie byť zavalený prácou a musí mať niečo ušetrené, aby mohol divadlo skúšať z lásky k umeniu.

 

 

Účinkujete aktuálne aj v iných divadelných hrách, či skúšate „len“ Jeruzalem?

 

Nie, nie, začal som účinkovať v DPOH na mojich staronových doskách, ktoré znamenajú svet. Je to úžasný návrat a mám tam tri inscenácie, v ktorých účinkujem – Experti, Perníková dáma a Job Interviews.

 

 

Vaša cesta k herectvu bola jasné od detstva?  

 

Moja cesta k herectvu bola úplne jasná od mojich štyroch rokov, keď som prvý raz nahlas vyslovil myšlienku, že budem hercom. Netuším, kde a ako som na to prišiel, to si nepamätám, ale tak to bolo. Vtedy som na recitačnej súťaži zarecitoval Keď pršalo, mrholilo... a moderátorka v PKO  Banskej Bystrici sa ma opýtala, čím chcem byť, keď vyrastiem. A  ja som suverénne zahlásil – hercom.

 

Nenarazili ste na odpor rodičov, ktorí predsa len chcú, aby ich deti mali istejšie povolanie? 

 

Riešili sme to celý čas až do maturity (Úsmev), ale myslím, že okrem jednej-dvoch trochu ostrejších hádok to celkom prešlo. Dnes chápem ich vtedajšie postoje, názory, obavy, starosti pred nepoznaným a netušeným, čo vlastne herectvo je, čo obnáša, čo to vlastne znamená.

 

Boli ste na tom lepšie ako rodičia? Tušili ste, čo vás čaká na dráhe herca?

 

Nie je to celkom tak, že by som nevedel, hrával som divadlo od malička; od desiatich rokov som chodil do dabingu, hral som so skutočne veľkými ochotníkmi, založili sme malé javiskové formy, mal som niekoľko hudobných skupín, poznal som ten svet. Celé detstvo som namiesto hrania sa s pokrievkami a varechami na Indiánov, čo som absolvoval raz, dvakrát som si zahral futbal s chlapcami, možno šesťkrát schovávačku, trávil čas na krúžkoch – výtvarnom, divadelnom, hudobnom...

 

 

Rodičia deti väčšinou na podobné krúžky nútia. Vás asi nemuseli...   

 

U mňa to bolo skôr naopak, vedeli, kam chodím. Absolvoval som aj jeden tenisový tréning, na hokeji som bol tiež raz, bolo treba vstávať o piatej, lebo sa trénovalo pred vyučovaním. Dodnes si na to spomínam ako na niečo strašné (Smiech), hneď som si povedal, toto nebude moja cesta. V piatej triede ma kamarát zlákal na futbal, tak som chvíľu hral za Radvaň, mali sme škvárové ihrisko, kde som absolvoval niekoľko tréningov a asi dva zápasy, a bolo po kariére futbalistu.

 

Šport vám teda neučaroval. Ale fyzickú kondíciu máte skvelú, žiaden kilečká navyše, predsa len sa nejako udržujete?

 

Odmalička som zvyknutý chodiť po prírode, po lesoch, chvíľu som bol aj lesákom, ochrancom prírody. Tráviť čas  vonku, štverať sa po stromoch mi nikdy nebolo cudzie, len to muselo mať zmysel, nielen behať dookola. Ani v behaní za loptou som zmysel nevidel, ani som to veľmi nevedel, neraz som bol posledný. Futbal som vydržal hrať len chvíľu. Keď som zistil, že som na ihrisku najhorší, prestalo ma to baviť. Hľadal som si oblasti, v ktorých môžem vyniknúť.

 

 

Herectvo vám prinieslo slávu, ale aj tienisté stránky tohto povolania. Keby sa dal vrátiť čas, vyhli by ste sa niektorým skúsenostiam?

 

V prvom rade som vďačný za tieto skúsenosti so všetkým, čo priniesli, musím však povedať, že hlavne z úcty k životu. Preto som nerád, keď sa ľudia pozastavujú nad dielčími záležitosťami. Tento život je môj, je jediný, ktorý mám, chcel som si ho užiť. Netušil som, že sínusoida „užiť si“ je niekedy dosť prudká, ale ľudia obdivujú vysoké kopce, nechodia len po rovných poliach.

 

Prirodzený sklon k tomu chcieť zažiť, čo som mal, som dokonca profesijne tvrdil, že človek by mal vedieť aspoň kúsok zo všetkého, keď už nie čo najviac. Potom prišla etapa, keď som tvrdil, že nie každá skúsenosť je nutná, ale ak človek dokáže zaujať postoj a stáť si za tým, je to v poriadku. Jedinú jednu vec vo svojom živote by som možno poopravil, a to, že skôr by som sa posnažil o rodinu a deti. Byť otcom, rodičom, je moja najnovšia skúsenosť, a to je „mega“ ako sa hovorí. Všeličo som zažil, ale k tomu sa nedá nič prirovnať.

 

 

Takže úlohu otca si doslova užívate?

 

Áno, veľmi, samozrejme so všetkými tými každodennými starosťami, ale tie pocity, keď som s malým, to je najviac.

 

Ako herec ste počas pandémie nevyplakávali, že nie je robota, pokojne ste šli pracovať na stavbu...

 

Nie celkom tak, mal som to sľúbené, zabezpečil som si brigády, keby bolo veľmi zle, ale napokon sa to utriaslo celkom v iných profesiách. Stal som sa učiteľom; doučoval som deti – slovenčinu, matematiku, čítanie a klavír – a fungovalo to.

 

Celý svoj herecký a divadelný život som zužitkoval aj v úprave kníh, začal som sa viac venovať textu, jeho analýze, nadviazal som spoluprácu s dvoma spisovateľmi, aj sme vydali knihy. Neskutočne ma to baví. Janko Spišiak vymyslel, zjednodušene povedané, poradňu pre začínajúcich autorov na sociálnych sieťach, v čom sa ja až tak neorientujem, ale on áno a vraj by to ocenili a potrebovali, takže rád pomôžem.

 

Mohlo by vás zaujímať: ROZHOVOR Juraj Bača „bačuje“ aktuálne v Česku. Hrá vo filme nominovanom na Českého leva

 

 

Existovali časopisy Romboid, Dotyky, ktoré sa venovali mladým autorom, Maroš Bančej bol priam vzorom napomáhača, žiaľ zomrel, tak možno zaplátate dieru, ktorá vzniká, keďže spomínané periodiká ohlásili prednedávnom zánik...

 

Určite rád pomôžem, aj keď si to vyžaduje veľa času. Prirovnal by som to k divadlu, lebo tiež je to práca, ktorá sa nedá celkom zaplatiť a robiť ju pre peniaze. Viem, koľko času sme s Janom pretelefonovali,  pričom išlo o útlu knihu. Nedá sa to platiť podľa hodín, dokonca bol vždy trpezlivý, počkal, keď budem mať čas. A čo je neuveriteľné, aj moja manželka, keď videla, že som pohrúžený v tejto práci, vzala malého, absolútne rešpektovala, že potrebujem pokoj a ticho na niekoľko hodín.

 

 

Vy sám knihu nechystáte?

Zatiaľ mi stačí pozícia konzultanta.

 

Sledujem vaše vyjadrenia na adresu manželky. Našli ste v nej  doslova anjela, dá sa to tak povedať?

 

Určite, ale nechcem sa tak vyjadrovať, predsa len anjel je bytosť z iného sveta a Zuzanka je bytosť z tohto sveta, ale aj tak sme presvedčení, že sme staré duše a že sa nestretávame prvýkrát. Našli sme sa v tomto živote a máme svojich anjelov, ktorí na nás dávajú pozor.

 

 

Ako ste sa zoznámili?

 

Iniciátorkou bola ona, je introvertná, plachá, keď aj hovorím, že som si ju našiel vo Zvolene, ona povie – ja som si ťa našla. V divadle vo Zvolene som zahral predstavenie Sklenený zverinec, hoci prvého videla Hamleta, vtedy ešte nič, no a potom si s kamarátkou vymysleli rozhovor do školského časopisu. No a keď prišli na predstavenie asi šiestykrát, hovoril som si, toto nie je len tak a pýtal som sa, kedy to vyjde. No a vysvitlo, že žiaden časopis neexistuje. Jej spolužiačka bola veľmi aktívna a Zuzka tam bola len taký element, ktorý mlčal, a ja som chcel všeličo vedieť, tak som ju pozval na kávu, pýtal som sa a už odo mňa neodišla.

 

Trúfnete si aj na druhé dieťa teraz po päťdesiatke?

 

Je to na rozhodnutí oboch, môžem dať návrh, dávam ho intenzívne, ale nechcem vyslovene tlačiť na pílu, aby neprišiel blok, lebo Zuzka to ľahké. Byť rodičom je ako najlepšie divadelné predstavenie, ktoré sa nikdy neopakuje, je to skvelé. Sú momenty, ktoré bolia, kedy rodič zlyháva, stráca nervy...

 

Ste trpezlivý otec, alebo výchovná po zadku patrí k rodičovstvu a výchove?

 

Som presvedčený, že výchovná po zadku k výchove patrí, aj keď človek by bol radšej, keby nemusela byť. Taká detská zaťatosť, lebo Oleg si nechá vysvetliť aj počúvne, keď mu poviem, poď musím sa s tebou porozprávať, ale potom nastúpi stav zaťatosti a vtedy pomôže len jedna „po riti.“

 

 

Po kom to má?

 

Ja hovorím po Zuzke... som dosť tvrdohlavý, ale neviem sa tak zaťať ako oni dvaja. (Smiech) 

 

Aj ste takí rodičia, že jeden vychováva a druhý vtedy zahlási, nechaj ho, veď je ešte malý...?

 

Hľadáme sa, nemáme nič dohodnuté, nacvičené, samozrejme nie je to ideálne, pracujeme na sebe, ale snažíme sa neísť proti sebe  a už vôbec nie pred malým. Nespochybňujem ju, nezhadzujem ju, ani ona mňa.

 

Čaká vás najbližšie nejaké nakrúcanie?

 

Dúfam, že áno. Teraz sú fázy, o ktorých nesmieme hovoriť, respektíve ani nechcem, pokiaľ nie je zmluva podpísaná, ale viem, že Šťastní pôjdu ďalej.

 

 

Momentálne je na Slovensku trend nakrúcania z nemocničného prostredia. Čo myslíte, prečo ľudí zaujíma tento priestor?

 

Som vďačný za každé prostredie, v ktorom sa nakrúca, lebo sa potrebujeme „vykrútiť“, naučiť sa to remeslo čo najlepšie, máme prácu a je to skvelé. Z doktorského prostredia – no je to také pokojné prostredie, dobre sa to robí, samozrejme, ak odrátame ťažké diagnózy pacientov, sú to interiéry, možno je to aj celkom lacné. Tá téma je ľuďom blízka, lebo každý má v rodine nejakú zdravotnú starosť, o ktorej číta, zisťuje veci, debatuje o nej s inými, takže má aj informácie. Napriek tomu je to všetko nepoznané, nikdy nevieme, čo sa môže stať, udržuje to napätie, väčšinou to pred obrazovkou dopadne dobre.

 

Spomenuli ste, že ste zabŕdli do učiteľského povolania. Máte ambície učiť aj hercov, vychovávať budúci generáciu?  

 

Celé roky sa s tým stretávam, bolo mi to aj navrhnuté pred rokmi, no vtedy som to odmietal, pretože mám k herectvu ako k povolaniu pokoru a nevedel som si predstaviť, čo by som  mohol študentov naučiť. Mám to tak pri každej práci, nepúšťam sa do nej bez koncepcie. Potom aj prišlo obdobie, že už by som tú koncepciu aj mal, mohol, prišli ponuky, ale pri rozhodovaní mi niekto tú cestu zahatal. Takže som teraz v štádiu, že niektorí ľudia sú presvedčení, že by som učiť, ale súkromne som odovzdával skúsenosti a funguje mi to s deťmi. Deti totiž vedia prijímať energiu bez predsudkov.

 

 

V krátkosti sa povenujme hre Jeruzalem. Prijali ste ponuku účinkovať v divadle, ktoré prakticky ešte neexistuje, mladý autor Michael Sharmant, ktorý má bohaté zahraničné skúsenosti, ale na Slovensku nie je ešte až taký známy. Čo rozhodlo, že ste vstúpili do neznámych vôd?

 

Nevnímal som, že vzniká nové divadlo, nová inštitúcia, vnímal som autora a text, s ktorým som mal pracovať. Tento tím, táto partia sa rozhodla zrealizovať divadelné predstavenie, takže ma oslovili tieto veci – kolektív, scenár, autor.

 

Čím vás hra dostala?

 

Mladý autor, ktorý dal do diela veľa múdrosti na to, že je mladý, čo je inšpirujúce, bola by škoda, nestretnúť sa s ním a nerobiť s ním. Celé rozhodovanie mi trvalo dva dni a teším sa, že hra podporí aj vznik novej inštitúcie. Práca je aktívna, bohatá, máme si čo povedať, je to všetko na úrovni a páči sa mi to.