ROZHOVOR Ján Koleník: „Teraz chcem žiť na obláčku zvanom Let‘s Dance.“

Vo filme Šťastný Nový rok 2 ste zaspievali pieseň, ktorou netradične požiadate svoju lásku o ruku. Kedy túto pieseň vydáte ako singel, prípadne predzvesť CD? Lebo to bolo úžasne zaspievané.

(Smiech). Mal som kedysi takú „obývačkovú“ kapelu s kamošom v Banskej Bystrici a poviem vám, naskladali sme sa kadejakých blábolov, ale nemám ambíciu prezentovať sa ako spevák. Boli to skladby o počasí, slovom bláboly, ale inak som rád, keď sa vo filme použije aj môj spev.

Ako ste si užívali rolu ženícha, okolo ktorého sa vlastne všetko odohráva?

V prvom rade skončili lockdowny a nás vypustili za hranice, rovno k moru. Počas korony som vlastne dva roky nikde nebol.  Všeobecne nechodím veľmi na zahraničné dovolenky, aj preto  sa chcem poďakovať producentke, že to takto vymyslela, že sme išli na celý mesiac do Chorvátska k moru nakrúcať. Luxus bol, že sme všetci herci boli mesiac spolu, pretože keby sa to nakrúcalo v Bratislave, po poslednej klapke by sa všetci rozpŕchli kade-tade a teraz sme boli spolu. Keď sme točili v Tatrách, po nociach som chodil hore dole v mikrobuse a ani som poriadne nevedel, že som točil v Tatrách, ráno skúška večer predstavenie, medzitým nakrúcanie. Bohužiaľ, žijeme také tempo. Preto bol toto veľký luxus, že sme mohli byť spolu mesiac, nikam po nakrúcaní nik nešiel, presne ako spomínajú naši kolegovia – pamätníci, ako ich odviezli do Tatier, kde boli dlho a tam sa diali veci...

Šťastný nový rok 2.

Vy ste niečo podobné zažili prvý raz?

Vlastne áno, naša generácia žije iným tempom a toto bolo doslova za odmenu. Poňal som to ako pracovnú dovolenku, lebo Istriu poznám, chodím tam ako skoro každý, nakoľko som lenivý cestovať, lenivý sa baliť, maximálne jeden mini kufor, takže bol som šťastný, že som sa tohto procesu mohol zúčastniť.

Nerád chodíte na dovolenky, prečo, preboha?

Som lenivý to organizovať (smiech). Nikde dokopy som nebol, v Afrike vďaka JOJ-ke, keď sme točili seriál ZOO, za čo im ďakujem, že ma vytiahli z môjho pelechu. Ja som vlastne domased, nebaví ma balenie, keby sa dalo lusknutím prstov premiestniť, nebaví ma trmácať sa v aute, v lietadle, stresy a čakanie na letisku – toto mi príde všetko zaťažko. Ale zase keď už pristanete v inej krajine, ten euforický pocit je krásny. Možno, keď sa pracovne a životne upokojím, začnem cestovať, na to treba mať totiž čas.

Druhá šanca bude mať pokračovanie.

Ako potom oddychujete, relaxujete?

Zistil som, že začnem oddychovať až po prvom týždni, lebo toľko mi trvá uvedomiť si, že som na dovolenke (úsmev) a nemávam voľno viac ako dva týždne. Cez koronu som si úžasne oddýchol, mrzí ma za ľudí, ktorých zasiahla existenčne, ale mne pomohla v tom, že som si povedal stop a oddýchol, som si. Všetko sa zastavilo, nadýchol som sa, zaobstaral som si chalupu, stal sa zo mňa ešte väčší domased, len sa premiestnim z bytu na chalupu a nemusím nikam cestovať (smiech).

Ste zručný, porobíte si veci na chate?

Podľahol som záhrade. Neštítim sa babrať v zemi, kopať, presádzať stromky, okrasné kríky, keď vykvitnú, to ma mimoriadne obohacuje a je to pre mňa neskutočný relax – chodiť s nožnicami, toto odstrihnete,  tamto... užívam si to. 

Poriadne chatové žúry?

Nie. Nie som vôbec žúrovací typ. Je to tiché miesto, ktoré bolo mojou požiadavkou,  preto som si ho našiel, tak tam nebudem  vnášať hluk práve ja. Je tam studňa, piecka, do ktorej si narúbem drevo, zakúrim a pomaly sa pripravujem na dôchodok, ako tam budem žiť.

Za sklom.

Na dôchodok? Nežartujte!

Ale na to treba myslieť dopredu.

Bolo u vás odmalička jasné, že sa vydáte na „komedianstkú“ dráhu  – spievate, tancujete, hráte...?

Všetko tomu nasvedčovalo, chodil som na recitačné aj spevácke súťaže, vraj som aj pekne maľoval. No a herectvo prišlo ako z núdze cnosť, lebo som sa nechcel učiť matematiku, fyziku a chémiu, a keďže základy boli, že odmalička som sa venoval rôznym formám umenia, tak to bolo jasné.

Dlho ste zvažovali ponuku do Let‘s dance?

Roky som odolával, lebo kedysi som sa tomu venoval a zdalo sa mi to nefér voči ostatným, ale teraz som dal na srdce. Predtým vždy víťazil rozum a teraz som počúvol srdce, dokonca boli prekvapení, že som hneď a okamžite povedal „áno“, nemuseli ma lámať, prehovárať. Viete, ten rozum mi stále našepkával – si herec v SND, nemôžeš predsa tancovať  tanečnej šou, len tak sa rozmieňať na drobné. Ale teraz som si povedal, idem to robiť pre seba, pre svoju vnútornú vášeň, pretože ma baví hudba, baví ma tanec, umelecký presah, ktorý je tam treba, chcem to.

Ča-ča s Vandou Polákovou zdvihla zo sedadiel aj porotu.

V prvom kole ste nasadili latku brutálne vysoko nielen pre kolegov, ale nebojíte sa, že aj pre seba?

Áno, som si toho vedomý, ale však nastúpi ten môj rozum a povie – ok, mal si výbornú skladbu, mal si tanec, ktorý máš obľúbený, príde aj neobľúbený tanec, hudba, ktorá ťa nejakým spôsobom príliš neinšpiruje, tak to bude obyčajné, aj keď dám do toho všetko. Pravdou je, že keď ma matematika nebavila, neučil som sa ju, a povedal som to aj učiteľke, že ma to nebaví a nechce sa mi to učiť. Dala mi štvorku, na rodičovskom sa vysťažovala, ale neviem sa donútiť robiť niečo, čo ma nebaví. Tá prvá ča-ča ma vnútorne nesmierne nainšpirovala, preto to malo úspech, robil som to s veľkou chuťou.

Na ktorý tanec sa príliš netešíte?

Štandardné, tie ma až tak neoslovujú, lebo sú veľmi zväzujúce, ale zasa keď ich niekto vie a baví ho to, je to krásne. Mňa baví „latina“, ktorá je vášnivá a nevypočitateľná.

Na obláčiku v Let´s Dance.

Aktuálne si užívate premiéru najnovšieho filmového počinu Šťastný nový rok, čo vás čaká po eufórii a množstve rozhovorov a tanečnej šou?

Úprimne poviem, že touto premiérou mi končí šnúra premiér, lebo ja som taký unavený... všetko, čo som počas striedavých období korony a uvoľňovania nakrútil, všetko vyšlo von, dostáva sa medzi ľudí. Všetko musím odprezentovať, vychváliť, už som ako vyžmýkaný vecheť, takže uzavriem toto obdobie. Povenujem sa samozrejme Let‘s Dance, to si robím naozaj pre seba. Keď skončím Let‘s Dance, ide sa nakrúcať pokračovanie Druhej šance, takže to ma čaká.

Tešíte sa na pokračovanie Druhej šance?

Áno, ale priznám sa, ešte som neprečítal scenár, lebo teraz sa tým ešte nechcem zaťažovať, chcem žiť na obláčku zvanom Let‘s Dance.

Mohlo by vás zaujímať: REPORTÁŽ Božidara Turzonovová na prahu osemdesiatky excelovala, diváci ju odmenili ováciami