Rozhovor s Anitou Soul: O chlapčekoch, ktorí vyskakujú z postieľky, o cigánoch, ktorí idú do neba a o albume, ktorý bude netypický

„Poskytla by si mi rozhovor?“ položila som jej otázku, pričom som očakávala aj odpoveď, že nemôže, lebo má priveľa povinností, lebo musí skĺbiť materstvo a kariéru a je nutné, aby aj nejako žila, aby si aj odpočinula, aj nazbierala toľko potrebnú inšpiráciu. Ihneď však zareagovala, že sa so mnou porozpráva veľmi rada, a len čo sa náš, priateľsky ladený, rozhovor započal, dostala som aj ja akúsi energiu, čo sa mi niekde postrácala v práci.

Počiatky

Začali sme sa rozprávať o tom, ako sa myšlienka o speve vôbec zrodila, či to prišlo postupne, či to bol odjakživa jej sen, alebo za to mohla dajaká náhoda.

„Vyrastala som v muzikantskej rodine, rodičia ma odmalička viedli k tomu, aby som sa venovala hudbe. Mala som aj iné záujmy, napríklad som premýšľala, že by zo mňa bola právnička, ale rozmyslela som si to, akonáhle som zistila, koľko by som sa musela učiť,“ so smiechom prezradila mladá speváčka, pre ktorú aj výber strednej školy dopadol tak, že sa ešte väčšmi zaradila k umelcom. Študovala na konzervatóriu, vzdelávala sa v odvetví herectva a rástla tak fyzicky, ako aj kariérne, lebo sa jej darilo a postupne si vybudovávala svoj vlastný svet pozostávajúci z kvalitnej muziky.

„Neviem, či som vyčnievala v škole, ťažko sa mi to posudzuje, ale získala som niekoľko dobrých rolí v muzikáli. Zahrala som si v Hamletovi a tiež som vyhrala konkurz na Cigáni idú do neba.“

„A kedy sa z teba stala tá Anita, ktorú poznáme teraz?“ spýtala som sa jej so zvedavosťou, lebo je pozoruhodné sledovať cestu úspechu a súčasne to dodáva nádej aj iným, ktorí rovnako tak skúšajú šťastie a radi by dali najavo svoje obdarovanie.

„Všetko šlo postupne. Hrávala som v kluboch, vystúpila som aj v televíznych programoch, čo ma tiež určite zviditeľnilo. Nebolo to nič naraz, malo to svoju postupnosť a hlavne za tým bolo a aj stále je veľa driny.“

Pravdaže, ako každý hudobník, aj ona je verná svojim vášňam, aj jej srdce tlčie pre štýly a žánre a koniec koncov, keď vyslovila, čo jej najviac rozhorúči dušu, nebolo to nič prekvapujúce, lebo z jej prejavu je to cítiť.

„Milujem jazz, ale celkovo aj black music. A mám rada aj vážnu hudbu, lebo to je základ všetkého.“

Materstvo

Anita Soul je hrdou matkou trojročného chlapčeka, ktorého nielen ľúbi, ale sa ním necháva aj premieňať. Formujú sa jej hodnoty, učí sa tešiť, inak premýšľať, o inom fantazírovať.

„Momentálne som sa naučila vychutnávať si každý moment. Žiť pre prítomný okamih, lebo to som predtým nedokázala. Je to úplne iné a neporovnateľné, keď už som teraz matkou, nedá sa to porovnať so životom slobodnej ženy. S Marcusom sa prechádzame, a ja takto aj ventilujem, oddychujem.“

Chlapček je to dobrý, ani v noci ju veľmi netrápi, takže na nedostatok spánku sa, našťastie, nesťažuje.

„On v noci veľmi neplače. Iba pri výnimočných situáciách, ak je napríklad chorý. Ale celkom sa pri ňom vyspím.“

Nuž ale také jednoduché to po večeroch predsa len nie je, lebo keď aj syn drieme a nachádza sa v krajine zajačikov a ružových cukríkov, ona tvorí, skladá a píše. Robí tak z lásky k svojmu poslaniu, lebo verím, že to je jej poslanie, aby prinášala radosť a viedla i nás, nehudobníkov, k vdychovaniu piesní.

„Práve nahrávam nový album a bude plný spoluprác. Niektoré detaily ešte nebudem prezrádzať, ale budú tam aj raperi, aj ľudia zo zahraničia, a budem tam mať aj slovenské piesne, čo je na mňa neobvyklé.“

Nevyhnú sa tomu

Nedalo mi a otázkou som zabrdla aj do možnej budúcnosti dieťaťa, lebo ak sú rodičia objatí hudbou, potom je veľká pravdepodobnosť, že i potomstvo pôjde po podobných chodníkoch.

„Asi sa tomu nevyhneme. Marcus veľmi vníma hudbu, má rôznorodý vkus, na niektoré piesne dokonca vyskakoval z postieľky. Obzvlášť sa mu páčia africké bubny.“

O tom, že Marcus bude nadaný, ak si zvolí čokoľvek súvisiace so spevom, zrejme ani pochybovať netreba. Nech len dobre prospieva a my sa smieme už vopred tešiť, čo sa udeje, keď sa chopí iniciatívy. Akosi tuším, že to bude stáť za to.

Nie slávna

Mohla by som článok ukončiť zmienkami o veselom chlapcovi, ale predsa len mi nedá ešte nespomenúť jednu vec. Viete, keď sa raz niekto vyšplhá k zviditeľneniu, keď sa o ňom médiá vyjadrujú a kritici tiež nezaháľajú, nie je také nezvyčajné, že jeden alebo dvaja sú natoľko opití slávou, až nerozoznajú pravé od ľavého. Anita Soul však slovo slávna neomieľa, naopak, vraj si takou ani nepripadá.

„Necítim sa byť slávna, skôr by som použila výraz známa.“

Takže je to možné. Je možné byť vynikajúci v tom, čo robíme a súčasne neskĺznuť do pýchy.