ROZHOVOR s Marcelom Rebrom, ktorý žil s "ruskými Eskimákmi" v tundre

Marcel Rebro pracuje v oblasti informačných technológií. Celý život športoval. Medzi jeho záľuby a koníčky patrí parašutizmus, potápanie, skialpinizmus a karate. Vačšinou vyhľadáva zaujímavé etniká. Jeho fotky viseli v centrále OSN, vyhral viacero medzinárodných fotografických súťaží. "Fotím také veci, ktoré by niekto nazval extrémnejšie. Veci, ktoré ma bavia.“ Fotografovať začal už ako 15-ročný. V tom čase bol v parašutistickom centre v Lučenci. Mali tam výborne vybavenú fotokomoru, a tak sa začala jeho dobrodružná cesta fotografa. Jeho rozprávanie je veľmi pútavé!

Ako prebieha jeho fotografovanie

„Dnes je moderné, že ľudia dofrčia do Indie, tam sedia muži s bodkou na čele a za 5 dolárov pózujú. No ja neplatím ľuďom, ktorých fotím. Cez to by som sa nepreniesol. Preto som priniesol málo fotografií z Afriky. Tam každý hneď natrčil ruku a chcel peniaze. Ak sa chcem k tým ľuďom dostať, musím  s nimi žiť.“

„Keď som na severe s Nencami, ja tam s nimi žijem. Jem to, čo jedia oni, pijem to, čo pijú oni, spím tam, kde spia oni, a neumývam sa, lebo ani oni sa neumývajú. Keď niekto niekde príde s foťákom, ľudia sú buď strnulí alebo pózujú. Ale to nie je dokumentárna fotografia. Musím s nimi byť dostatočne dlho, aby ma brali ako súčasť svojej komunity. Musíte byť s nimi dostatočne dlho, aby ste sa stali príslušníkom kmeňa.“

 Ako prišiel na nápad fotiť Nencov?

„Boli sme v Bangladéši. Fotil som v nejakom slume a domáci si mysleli, že som Číňan. Nevyzerám ako Číňan, ale keďže som nevyzeral ako Bangladéšan, tak som bol pre nich Číňan.“

„Dostal som vysvetlenie, že tam predtým boli Číňania, ktorí platili za fotenie. Tak ma dokonca považovali za zlého Číňana."

„Vtedy som bol vytočený na Číňanov. Povedal som kamarátom, že musím ísť niekde, kde nenarazím na Číňanov. Našťastie mám skvelého kamaráta a organizátora zaujímavých fototripov. Volá sa Garik Avensian. Narodil v Azerbajdžane, jeho rodičia pochádzajú z Náhorného Karabachu (Náhorná karabašská republika), žije v Prahe. A práve on nám poradil Nencov. Povedal nám, že Nenci sú ľudia, ktorí žijú na severe Ruska. Sú to pastieri, tam určite nestretneš žiadneho Číňana, lebo je tam strašná zima. Žijú ako ich predkovia. Povedal som si, že toto znie dobre. Ideme tam. Niekedy v januári sme to začali plánovať a ďalší rok v januári sme vyrazili.“

Kto sú Nenci?

„Je to etnikum, ktoré žije na severe Ruska. Je ich okolo 50 000. Reálne žije kočovným spôsobom života už len pár posledných tisícok. Kočujú za stádami sobov. Stáda nepasú, skôr ich strážia a lovia na mäso, na kožu a pre parožia. Sami seba nenazývajú Nenci. Hovoria si „Oleňavody“. Žijú celý rok v stanoch. Ich domácim  teritóriom sú dve oblasti. Nenecký autonómny okruh a Jamalo-Nenetský okruh. Je to ďaleko severne nad Archangeľskom. Sú to miesta, kde trávia leto. Tí „moji“ na polostrove Kanin. Nedá sa k nim dostať po normálnej ceste lebo tie územia, ktoré sú nižšie, sú bažinatá tundra. V zime alebo na jeseň, keď zamrzne, putujú na juh zhruba 300 km, ide karavána saní ťahaných sobom alebo sobmi. Niekoľko karaván. Putujú na juh, na zimné pastviská, ktoré sa nachádzajú nad Archangeľskom. Na tých pastvinách je v tom čase bežne  -20 až -30, zažil som tam aj -50 stupňov Celzia. Sú pokryté snehom, ale soby majú kopytá a štruktúra snehu je iná. Je tam sypký sneh. Pôda pod tým je živá, nezamrznutá.  Dokážu sa prehrabať k obžive. Žerú mach, lišajníky, obhrýzajú stromčeky. Títo ľudia strávia celý život putovaním za týmito sobmi. Sú to Nomádi. Je to neuveriteľné. Je to všetko v Európe. Žijú pred Uralom. Veľa ľudí hovorí, že za nimi chodím na Sibír. Nie. Geograficky to nie je Sibír.“

„Žijú v súlade s prírodou a s tým, čo im príroda dá. Keď sme za nimi prvýkrát vyrazili, nevedeli sme, ako na nás budú reagovať. Náš jediný kontakt je jeden človek Alexander. Žije v dedine Karjepolje. Rusi tomu hovoria ruské bezcestie. Je to dedina, do ktorej nevedie žiadna cesta. Nedá sa tam dostať. V lete loďou a v zime po zamrznutej rieke na saniach. Alexander tam má obchod, je to vážený občan. Má aj chov sviní a pekáreň. Nenci k nemu chodievajú nakupovať. Cez Alexandra sme sa prvýkrát dostali do tábora k Nencom. Za nimi nikto nechodí. Sami Rusi nechodia, nemajú dôvod. Najbližšie sa za nimi chystám zase v januári.“

"V Rusku kolujú vtipy o Čukčoch. Že sú hlúpi. To isté si myslia o Nencoch. Síce nemajú vzdelanie ako my, ale nie sú hlúpi. Vedia toho strašne veľa, len ich zmýšľanie je prispôsobené tomu, ako žijú. Predstavte si, že keď niekde putujete, viete sa orientovať podľa Slnka. Keď zmizne slnko, ani sa nepohnete. Raz som sa pýtal Igora, ako zistím, kde je sever? Je tam len biela pláň a stromy. Soby sú každý deň inde, ale sever je vždy na rovnakom mieste, odpovedal. Vždy, keď som kontroloval sever, Igor kývol rukou a ukázal kde je sever. Oni nevedia, čo sa dá kúpiť za milión rubľov, jeho zaujíma, koľko dostane za mäso a parožie. Nie sú hlúpi, ale nastavení na existenciu vo svojom prostredí. Napríklad oblečenie šijú zo sobích koží – malica. Kým si to oblečú, trvá to 4 sekundy. Ja som sa obliekal 5 minút, lebo mám polárnu výstroj. Ponúkli, že mi dajú malicu, ale najvyšší Nenec je mi po plecia. Ja som tam stále hladný, oni jedia dvakrát denne. Ale jem to isté čo oni. Tým, že sú menší, majú menšiu spotrebu. Sú totálne energeticky nastavení na minimálnu spotrebu a na život v tundre. Na veľkú potrebu chodia raz za 5 dní. Je to dokonale prispôsobené. Nenci sú tak praktickí, že Igor odo mňa neprijal ani nôž čo som mu chcel venovať ako dar. Jeden už má a druhý nepotrebuje."

Ako ho prijali?

 „Prvýkrát nás prijali veľmi ostýchavo. Vysvetlili sme, že sme fotografi zo Slovenska.. Žili sme s nimi. Ja som sa potom vrátil na ďalší rok sám. Rusi ma volajú biely Nenec. Je to ďaleko. Musíte ísť, presadnúť na snežný skúter, keď doskútrujete, musíte žiť s Nencami. Napríklad lekárska pomoc sa ráta v dňoch. Keby sa niečo stalo, tak najbližší lekár je vzdialený v dňoch...“

„Ich jediným zdrojom obživy sú soby. Volajú ich Putinove Soby. Nejaké množstvo z nich majú skrotené. Používajú ich na ťahanie saní. Všetok svoj majetok majú v batožine na saniach. Ich zdroj príjmu je predaj sobieho mäsa, sobích kožušín a predaj sobieho parožia. Vraj ho predávajú Číňanom a vyrábajú z nich afrodiziaká, ale neviem, či to je pravda.“

Dostal vlastného soba

"Nielen Peťa Vlhová má vlastného soba. Aj ja mám. Dal som mu meno Rudolf. Je biely."

Nebezpečenstvá tundry

„Keď som tam bol v roku 2020, prišiel za mnou sprievodca Koľja a podával mi brokovnicu. Povedal som, že som fotograf a mám veľa vlastných vecí, o ktoré sa musím starať... Pušku nepotrebujem. Koľja mi vraví: „Dobre, ja ti úplne rozumiem, len či ti bude rozumieť aj vlk. Môžeš ho skúsiť umlátiť fotoaparátom... Keď si nezoberieš pušku, tak s tebou nejdem, ja sa o teba starať nebudem.“ Tak som si zobral pušku, dal som si ju dole do saní za skúter do karga. Kolja povedal, že tam ju nemôžem mať.“

Ako prebieha lov?

„Vlky na ľudí bežne neútočia. Nenci ich lovia preto, lebo napádajú stáda a strhávajú slabšie jedince. Stáfo chránia pred vlkmi tak, že večer zväčša dvaja chlapi vyrazia za stádom asi pol hodinu cesty od tábora – brigády. Funguje to tak, že celé stádo obídu peši, aby zanechali stopu a založia veľkú vatru, dym z ktorej ide na stádoi. To je prevencia. Keď nájdu vlčie stopy, okamžite idú na lov. Naučili sa metódu od vlkov. Vždy je jeden lovec centrálny, prenasleduje zviera takou rýchlosťou, aby ho nedobehol a zároveň, aby si nemohlo oddýchnuť. Naháňajú buď na saniach alebo skútroch. Po krídlach idú ďalší lovci. Aby to zviera neuniklo z koridoru. Dokážu ho hnať aj celý deň. Ráno narazia na stopu, tak idú uhnať vlka. Keď ich chytí noc, tak prenocujú. Sú v tundre, nenavyberajú si. Ráno pokračujú. Keď ho doženú, je zviera také unavené, že sa nevládze brániť. Nemíňajú guľku, ale ho „prežehlia“. Zrazia skútrom alebo saňami a soby ho podupú a potom ho dorazia jednou guľkou. Lebo guľky v tundre nedoplnia. Radšej ho zrazia.“

„Soby lovia lasom. Vyrazia, zaženú obrovské stádo na veľkú planinu. Je tam 10 lovcov z brigády a stádo ženú dokola. Potom sledujú soba a hodia laso. Zoberú ho do brigády. Buď na vycvičenie alebo na mäso. Zabíjajú ich sekerou a nožom. Nikdy ich nedokončujú zbraňou. Strelivo je vzácne a keby strelili, vyplašili by ostatné soby. Švacnú ich sekerou po hlave a dorazia. Je to podobné našej zabíjačke. Akonáhle zabijú soba, vyčistia ho, vyberú z neho sobiu pečeň  a všetci ju jedia surovú.“

Prečo Nenci jedia surovú sobiu pečeň?

„Skôr, ako som sa dostal k jedeniu surovej pečene -, mali sme soby, ktoré nechceli dôjsť do brigády. Tak ich priviazali o stromy a postupne sa po nevracali. Ráno som sa pýtal, kde sú soby. Povedal, že tam už visia. Pôjdu do hrnca. Povedali mi, že musím zjesť surovú sobiu pečeň, lebo mi vypadajú zuby. Tak som zjedol surovú pečeň. Nechcel som dopadnúť ako tie neposlušné soby.  Až keď som sa vrátil domov a jeden kamarát lekár mi povedal, že to má logiku. Žijú v prostredí, kde nemajú žiadnu zeleninu ani ovocie. Vitamín C nula bodov. Soby však žerú trávu a lišajníky. Pečeň u každého tvora funguje ako filter. Zostáva tam množstvo vitamínu C. Tým, že jedia surovú sobiu pečeň, dostávajú do tela vitamíny, ktoré by inak nezískali. Nevedia skutočný dôvod. Vedia len, že keď nebudú jesť sobiu pečeň, vypadajú im zuby.“

Príliš krátky deň v tundre

„Deň je tam veľmi krátky. Začína sa zhruba 9:30, vtedy vychádza slnko. No o 15:30 je už tma. Máte veľmi málo času na denné aktivity. Potom vám ešte dlho trvá, kým zaspíte. Tak stále niečo opravujú, ženy šijú a rozprávajú si príbehy. V podstate cez tie príbehy odovdzávajú všetky vedomosti mladým. Nemajú písanú podobu. Odovzdávajú si to ústne.“

Prečo Nenci jedia zmrazený kostný špik?

„Jedia surový špik zo stehenných kostí. Nechajú ho zamrznúť a poobede ho donesú a každý si zoberie za lyžicu a zje ho. Zmrzlina ale nie je sladká. Povedali, že keď to nebudem jesť, bude ma bude bolieť pri močení. Kostný špik totiž obsahuje minerály, ktoré sa v ňom ukladajú. Oni pijú vodu z roztopeného snehu, ktorá je demineralizovaná. Čo je často problém pri vysokohorských expedíciách, že keď ľudia pijú vodu len z roztopeného snehu, tak im odídu obličky. Je to ako destilovaná voda. Nenci jedia kostný špik, v ktorom sú uložené minerály, no keby sme to jedli my, pre nás by to už bolo škodlivé, lebo by sme ich mali veľa. Vedia, prečo to tak je, vedia dôsledok, ale príčina ich nezaujíma."

Zajtra vám prinesieme pokračovanie zaujímavého rozprávania a informácie o pútavej knihe NENCI - S FOTOAPARÁTOM ZA "RUSKÝMI ESKIMÁKMI", a informácie o tom, ako Nenci sexujú, ako si hľadajú partnerov a či je v tundre napríklad WC.

Možno vás zaujme: O dobrodružnej ceste Martina Navrátila do Somálska a puntlandských pirátoch