SKUTOČNÝ PRÍBEH Neuveríte, o čom sa títo dvaja rozprávali na prvom rande

Vtedy ľudia prežívali roky 70.-te, a teda mali iné príležitosti na krátenie si chvíľ než v terajšku. Priatelili sa, zoskupovali, menej sa spoliehali na telefonáty, a pokiaľ to len trochu bolo možné, už aj vyhľadávali fyzickú blízkosť. Nedbali na komentáre vpísané na sociálnych sieťach, celkom im postačil pohľad a vlastná myšlienka, ktorá čo-to napovedala.

Na dedine

Veronika vyrastala na dedine a ako správne dedinské dievča navštevovala nedeľné bohoslužby v kostole a poslušne si plnila domáce povinnosti. Raz bolo nutné ošúpať zemiaky, inokedy pozametať, vždy sa dačo našlo. Ona sa navyše zdokonaľovala i v spoznávaní krajov a mravov, a to i napriek skutočnosti, že z rodnej krajiny nevystrčila päty. Mala k dispozícii knižnicu a zväzky nahrubo vystlané písmenami jej poskytovali dostatočný výhľad na hory i doliny, na kráľov i chudákov. V štúdiu vynikala, čo vzbudzovalo aj žiarlivosť, lebo nie každému sa ráčilo vysedávať s nosom zaboreným do učebníc a potom len tíško závideli nadpriemerné výsledky.

Režim

Kde sa to vzalo, ani sama nevedela, ale Veronika sa zahľadela do komunistického režimu a k Leninovi pociťovala obdiv, až bázeň. Bola aktívna, vyučovala deti v tom, čo by podľa nej mali vedieť, a pokiaľ nevedeli, v jej očiach klesli o niekoľko stupienkov nižšie.

Štýl žitia, ktorý pozostával z učenia sa a vášni ku komunizmu, jej vyhovoval, ale potom sa jej do cesty priplietol Denis. Pravdaže, na pozvanie na rande odpovedala kladne a aj sa patrične pripravovala.

Denis

O Denisovi môžeme napísať toľko, že bol jej protikladom, a to vo všetkých smeroch. Škola mu nielen nevoňala, ale ešte v nej vystupoval aj drzo. Robil si, čo chcel a kedy chcel, testami sa nezaoberal a politika ho nezaujímala. Ak by to záviselo len od neho, vláda by nemusela jestvovať žiadna a každý človek by sa správal tak, ako by sa mu zažiadalo. Len čo spoznal Veroniku, zapáčila sa mu a v mysli spriadal plány, o čom sa budú zhovárať na prvom stretnutí. Povie jej, aká hudba mu imponuje, ako dúfa, že aj on bude mať raz kapelu a tiež sa posťažuje na zbytočnosť čítania, lebo on priam bytostne neznáša čítanie.

Rande

„Ahoj,“ pozdravil Denis a to bolo jediné, čo stihol povedať. Slova sa totiž ujala ona a ani ho nenechala vydýchnuť si.

„Vieš, neskutočne obdivujem Lenina. Povedz, čo o ňom vieš? Dúfam, že súhlasíš s jeho názormi.“

Jej monológ síce obsahoval otázky, ale ani na jednu neočakávala odpoveď. Chrlila sympatie, snívala, čo a ako bude, jáj, neúrekom rečí. Denis len tíško vysedával, ruky zložené, hlava naklonená. Sem-tam aj uvažoval, že zuteká, najmä vtedy, keď sa spievanie ódy nasmerovalo na literatúru, ale čuduj sa svete, vydržal i to. Napokon sa tí dvaja, na prekvapenie vlastné i svojho okolia, zosobášili a vychovali deti. Ona už komunistov nevyťahuje, lebo počiatočné nadšenie vystriedal rozum a on stále nerád siaha po knihe. Ale dajako fungujú, s rozdielmi veľkými ako svet.