Niekedy sa život nevyvinie tak, ako by si človek predstavoval, a z tichého dieťaťa sa razom stane jedinec s temnotami, ktoré sa na prvý dojem zdajú neprekonateľné. Na vine býva prílišné zžitie sa s pravidlami ulice, ktoré neprajú nepripraveným a už vôbec nie slabým.
Rodinné zázemie je nedostatočné, pouličná mládež sa vidí ako lepšie a oveľa lákavejšie riešenie, pretože čím väčšmi najbližší opúšťajú, tým mocnejšie je privinutie sa s ľuďmi rovnako zatratenými. Mladý vek a už toľko nešťastia.
Noviny
Písal sa rok 1958, keď sa dedinský kazateľ David Wilkerson venoval duchovným činnostiam, medzi ktoré, ako inak, patria modlitba a čítanie Biblie, avšak čosi nevysvetliteľné, čo sa nachádzalo v jeho mysli, mu nedovoľovalo sústrediť sa.
Zapozeral sa teda, podišiel k stolu, ktorý mal svoje pevné miesto v pracovni a otvoril noviny. Pohľad mu dal vidieť neuveriteľný osud siedmich chlapcov, ktorých titulok označoval za členov gangu a celý článok postupne odhaľoval, že sa dopustili ohavnej vraždy. Na smrť dobodali chlapca, ktorý sa pre svoj hendikep nemal príležitosť ani brániť.
Mladiství zločinci vzbudzovali naozaj bohatú zmes emócií, ale ani jedna by sa nedala vnímať ako pozitívna. Stačilo na nich čo i len pomyslieť a už aj sa dvíhali rozhorčenie, nenávisť a trúsili sa predpovede o budúcnosti, ktorá bude naveky spätá s väzením.
Ani kazateľ sa neubránil triaške, koniec-koncov naozaj vykonali čosi zavrhnutiahodné, čo si nezaslúži pochvalu. A predsa sa v ňom kúsok odlomil, schmatol ho súcit a už ho nechcel pustiť. Hľadel na fotografie, všímal si tváre a čítal medzi črtami osamelosť, trýzeň a neopísateľne ťažký smútok, ktorý by sa váhou podobal balvanu.
Reverend nemal pokoja, kým neodcestoval do New Yorku a nenašiel deti gangu.
Odchod
Najskôr sám seba kritizoval, nadával si, že je šialený a nemá zmysel zaoberať sa prípadom a už vôbec nie premýšľať o niečom hlbšom.
David Wilkerson bol ale mužom viery, a tak keď mu úvaha nedávala pokoj a dobiedzala do neho ako dieťa, poddal sa a uveril, že azda sa mu Boh pokúša niečo naznačiť.
Manželke oznámil, čo mieni urobiť, ani pred veriacimi v cirkvi nič nezatajil a jedného dňa nasadol do auta a poviezol sa priamo do New Yorku, teda do miesta obklopeného hriechom.
Keď dorazil do New Yorku, zo súdnej siene ho vykázali.
Cesta to bola zúfalá, veď ani len netušil, kam sa má pobrať a čo komu povedať, ale nakoniec usúdil, že by bolo najrozumnejšie uchmatnúť si miesto v súdnej sieni počas procesu a dať záležitosť do pohybu tak, aby s chlapcami smel aj osobne prehovoriť a zvestovať im lásku ponúkanú priamo od Boha.
Aj sa mu vstup podaril, aj sa usadil a pozorne počúval, ale všetko si nepremyslel, konal unáhlene, čo spôsobilo, že bol z budovy potupne vykázaný. Médiá dokonca fotoaparátmi zachytili, ako je odvlečený a v rukách drží Bibliu.
Hanba
Bolo mu veru nesmierne ťažko, aj si poplakal. Celé nedorozumenie posudzoval ako hanbu pre farníkov i celú rodinu a mienil na škandál čím skôr zabudnúť.
Boh mal, ako obyčajne, posledné slovo a opäť do Wilkersona prenikala rovnaká túžba, ba priam potreba, vrátiť sa do mesta a skúšať, kým sa dvere pre zmenu neotvoria.
Hanbiť sa hanbil stále, ale Najvyššiemu vzdorovať nemohol, a tak sa situácia zopakovala, až na niekoľko drobných detailov.
K budove súdu sa nepriblížil, namiesto pôvodného plánu radšej pochodoval po uliciach, ktoré sa podľa všetkého hemžili mladými, a to nie hocjakými, ale zasvätenými do fungovania gangov.
Reverend s bratom, ktorý mu pomáhal.
V pivnici
„Hej, kazateľ," oslovil ho pri spoznávaní krivých chodníkov ktosi neznámy.
Váhal, ale obrátil sa a spozoroval, ako sa k nemu blíži menšia skupina tínedžerov.
„Ty si náš. Videli sme, ako ťa polícia odvádza zo súdu. Ani s nami polícia nechce mať nič spoločné. Patríš k nám."
A vtedy David Wilkerson pochopil, že nie nadarmo je v Biblii napísané, že Božie cesty sú vskutku nevyspytateľné.
Čo on považoval za prešľap, v skutočnosti zblížilo jeho srdce so srdciami gangstrov a vykopalo príležitosť vyrozprávať veci pre nich neznáme a tajuplné.
Ešte v rovnaké popoludnie bol privítaný v pivnici, v ktorej si polonahí mladiství, práve vydýchaní z miešaných súloží, vypočuli prvú kázeň.
O neuveriteľnej misii reverenda nakrútili aj film.
Bol to zázrak, nevýslovný a neuveriteľný, taký, ktorý vie vykonať iba Boh.
Ak by si ale niekto namýšľal, že odvtedy sa peklo gangov skončilo, nemohol by sa viac mýliť. Naopak, boj sa mal len začať a pre viacerých predstavoval počiatok strhujúceho príbehu, čo prežil desaťročia a prežije i naďalej.
„Vieš, kazateľ, ideš rovno na vec a hovoríš do srdca," povedalo mu jedno dievča, „ale pre mňa je už, bohužiaľ, neskoro."
Pastor sa ani nestihol spýtať, čo má na mysli, dievča ihneď vyhrnulo rukávy a ukázalo, v čom je skryté utrpenie. Problém spočíval v odovzdaní sa látkam zabudnutia. Pán, ktorý gangu velil a riadil duše do priepasti, sa volal heroín.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies