Manželia Millerovci dokázali rozpoznať dobráka od neprajníka, a to v pomerne krátkom čase. Niežeby boli neomylní, ale zatiaľ sa im jednako vždy podarilo zavetriť prichádzajúce priateľstvo alebo problém ako svet. Raz ich to obohatilo, inokedy zasa ochránilo, a ani jedno iste nebolo na škodu.
Prihodilo sa, že do susedstva sa nasťahovala neznáma rodina, pomerne málo početná, ani hluku veľmi nenarobili. Najskôr sa s Millerovcami ani nestretli, len sa zahliadli z diaľky, rozdali vľúdny úsmev a aj naďalej sa venovali sťahovaniu, lebo veď dom by sa sám domovom nestal, chcelo to priložiť ľudské úsilie a aj zopár rúk.
Prvé stretnutie
Pravda, dlho netrvalo a slovo dalo slovo, Millerovci predsa neboli nevychovanci, a keďže poznali mravy, susedov si i privítali a zaželali im veľa šťastia a príjemných zážitkov v novom príbytku.
„Vaše deti sú úžasné,“ rozplývali sa susedia, ktorí sa predstavili ako Tylerovci a skutočne im tvár žiarila obdivom a nehou.
Obe dvojice sa spriatelili, vlastne by sa dalo napísať, že si boli bližší než pokrvní príbuzní. Neprešiel jediný deň, aby spoločne nesŕkali kávu, nebola jedna situácia, ktorú by nerozobrali, nebolo ťažkosti, v ktorej by si vzájomne nepomohli.
Zdalo sa až neuveriteľné, že priateľstvo sa udržalo pri živote 18 rokov, pričom stále stálo na rovnako intenzívnej úrovni a narušiť by ho nenarušilo nič. Alebo...
Zmena
Pán Tyler sa po dlhom zvažovaní jedného večera priznal, že vníma, ako v ňom narastá potreba. Že ju nebol schopný pomenovať, že len pociťoval, ako sa v ňom odohráva čosi neurčité. Že keď ju napokon predsa len pomenoval, bránil sa, lebo je si vedomý, čo to znamená. Že je to bolestivá voľba, ale inak sa nedá.
„Je najvyšší čas odsťahovať sa a nájsť si iné zamestnanie,“ oznámil, hoci sa snažil informáciu podať vyhýbavo. Nebolo mu veru dvakrát do smiechu.
Aj pani Tylerová vyronila slzy, aj Millerovci boli v šoku, a ešte v akom. Jakživ by si nepomysleli, že budú musieť čeliť rozlúčke.
Ako správni priatelia však vyjadrili myšlienku, že napredovaniu nemienia prekážať, s pokojom, hoci aj so zlomeným srdcom, vyslovili túžbu, nech sa všetko na dobré obráti a nech nájdu, čo hľadajú.
Pochopenie
Rodiny sa stýkať neprestali, ale kým predtým komunikovali deň čo deň, teraz sa vídajú ledva tri razy do roka. Keby ste sa spýtali Millerovcov, neváhali by a opísali, že to bolo nepredstaviteľné, ale nakoniec dostali aj oni cennú lekciu. Lebo kto si myslí, že sa nikdy nič nezmení a vždy bude, ako bývalo, je blázon bez štipky rozumu. Je to výzva, ale treba ju prijať, nie odháňať, žiada sa rozlúčiť s tým, čo skončilo a zaželať dobrý deň tomu, čo ešte iba prichádza. Jednoduché a súčasne také zložité, však?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies