Záhadná, samotárska, chorľavá a bulvármi očierňovaná aj desaťročia po jej smrti. Prečítajte si tragický príbeh Emily Brontëovej a z tej novinárskej krutosti sa vám hlava zakrúti

Emily Brontëová bola skutočne odlišná, pánabeka, byť na chvíľu v tej rodine, v tých rokoch, počuť, čo oni počúvali, viesť s nimi diskusie, môcť sledovať, ako tvoria. Ako ona tvorí, to by teda bolo!

Narodenie

Narodila sa aj žila v Anglicku, matka ju priviedla na svet v roku 1818 ako v poradí piate dieťa. Jej rodičia pochádzali z rozdielnych vrstiev, lebo kým matka mala tú česť, že sa narodila zámožným ľuďom, otec, naopak, poznal len chudobu v Írsku. Ako mnoho iných jeho vrstovníkov v tom období a v rovnakej oblasti, aj jeho to ťahalo k duchovnému svetu, a tak vyštudoval teológiu. Práve jeho práca či skôr skutočnosť, že dostal nové miesto ako vikár, spôsobila, že rodina sa presťahovala, Emily bola vtedy maličká, keď menili prostredie, pravdaže, stále bývali v Anglicku.

Najväčšiu zmenu však nezapríčinili iné miesta, ale smrť, konkrétne smrť matky. Bola to, pprirodzene, veľká tragédia, vtedy už bolo súrodencov šesť, päť dievčat a jediný chlapec.

Úlohu opatrovateľky a ženského vzoru, ktorý nutne potrebovali najmä dievčatá, zastala ich tetuška, sestra zosnulej, len či to bolo aj najsprávnejšie riešenie.

Chladné

Tetuška sa snažila, ako mohla, dávala zrejme to, čo sama aj dostala, a tak u nej nebolo možné zažiť prejavy náklonnosti. Morálne poučenia, to áno, ako aj veľa slov o tom, že treba byť dobrou kresťankou, vzornou pani domácou, to sa dievčence napočúvali až-až. Ale cit? Ten veru chýbal. Keby ho nahradil aspoň otec, ale ani on si na tom nedal záležať, čo viedlo k tomu, že domácnosť bola miesto chladné, veľmi chladné. Viacerí kritici Emily vyčítajú, že bola samotárska a ako keby citovo nedostupná, ale vrúcnosť nemožno čakať od niekoho, kto neokúsil nežné materinské objatie, ani len otcovské stisnutie. Nič, celkom nič.

Fikcia

Keďže svet, v ktorom Emily žila a ktorý dôverne poznala, nebol ktovieako vábny, vymýšľala si svoj vlastný. Tak sa to celé začalo, aj so súrodencami sa vydávala na dlhočizné prechádzky po fantázii, navštevovala fiktívne krajiny, snívala o vymyslených chutiach a vôňach.

Ďalšia smrť

Emily dovŕšila desať rokov, keď si otec zmyslel, že dcérenky by sa mali vzdelávať, a ak vezmeme do úvahy finančnú situáciu, ktorá nebola dobrá, iné neostávalo, len vypraviť dcéry, teda okrem najmladšej, do internátnej školy určené pre dcéry pastorov.

Ak doma prijala tvrdosť, na internáte ju ešte znásobili, panoval tam naozaj tvrdý režim. Ktovie, ako sa o svojich zverencov starali a či by sa bolo udialo, čo sa udialo, aj keby tam dievčatká nešli. Ale špekulovať nad tým zrejme nemá zmysel, totiž sa stalo, že dve jej sestry tam ochoreli na tuberkulózu a následne si po ne prišla smrť.

Keď sa teda sestry vracali domov, návrat bol smutnejší, všetko sa zdalo prázdne.

Vychovávateľka

Emily potom raz bola tu, potom zasa tam, niekedy v internátoch, samozrejme lacných, inokedy doma. Nijaká stabilita. Nijaká istota.

Jej zamestnaním sa napokon stalo vychovávateľstvo, nastúpila ako vychovávateľka v inštitúte, ktorý sa, ako inak, venoval mladým dámam.

Aj naďalej sa však vzdelávala a zrejme ju bavilo aj viesť mladé mysle k vedomostiam, lebo keď tetuška zomrela a zanechala jej, ako aj súrodencom, skromné dedičstvo, spoločne si plánovali otvoriť vlastnú školu. Ako sa však vravieva, plány sú jedna vec, ale keď to raz Boh zariadi inak, kto sa mu postaví na odpor?

Emily v srdci kvárilo sklamanie, lebo školu otvorili, ale žiaka nebolo ani jedného jediného, nuž sa sen rozpadol a musela mu dať večné zbohom.

Písanie

Dievčatá boli talentované, všetky mali svoje dary, a preto sa rozhodli vypísať zbierku básní. Emily si však dobre uvedomovala, že 19. storočie ženám nežičí, že by na ne nazerali ako na čudáčky, že by o nich klebetili a ich dielo, hoc by bolo akokoľvek kvalitné, by nebrali vážne. A tak sa vymyslel pseudonym a ona, rovnako ako jej sestry, písali pod mužským menom.

Ani toto ale nedopadlo úspechom, ani ako muži neobstáli vo svete poézie. Našťastie, od tvorenia ako takého to neodradilo ani jednu, keď sa ale sústredíme na Emily, tá spísala román zvaný Búrlivé výšiny.

Áno, napísala jeden jediný román, a predsa to stačilo na to, aby sa zapísala do literatúry. Môžu proti tomu bojovať a očierňovať ju aj teraz, čo koniec koncov aj robia, ale už jej to nik nevezme.

Dielo je temné, vášnivé a také iné. Ach, je to o láske, najčudnejšej, a predsa takej reálnej a úchvatnej.

Veľmi skoro

Keď zomrel brat, teda jediný chlapec spomedzi súrodencov, Emily na jeho pohrebe prechladla a ochorela. Ochorela až na smrť, chuderka veľmi mladá naposledy vydýchla. Mala len tridsať rokov, ešte poriadne nič neodžila, ale keď raz doznie posledný tón našich príbehov, musíme sa s tým vyrovnať, zmeniť sa to nedá.

Jej nadanie sa ocenilo až po skone, keď jej sestra opäť vydala Búrlivé výšiny, tentoraz však použila jej skutočné meno, žiaden pseudonym.

Kritici

Už som zmieňovala, že Emily nešetrili kritici, a platilo to už vtedy. Keď Búrlivé výšiny vyšli pod mužským menom, vyjadril sa istý kritik v časopise, že jednu vec nepochopí, prečo vraj autor diela nespáchal po napísaní niekoľkých kapitol samovraždu.

Krutý k nej boli aj v bulvárnych plátkoch, a hneď pochopíte prečo. Emily totiž mala svojho psa, ktorý si zvykol spávať v posteliach na poschodí domu. Jej sa to však nepáčilo a podľa všetkého sa vyjadrila, že ak ho ešte raz nachytá, zmláti ho. Z toho vzišla historka, že je tyrankou zvierat.

Označovali ju za anorektičku so sebevražednými sklonmi, za neobratnú ženu, nepríjemnú a nespoločenskú. Možno bola samotárka, možno aj podivná, ale stopu zanechala, a to obrovskú. A nech je jej osobnosť záhadná, aj tak by som sa s ňou rada stretla, ak by to bolo čo i len trochu možné a iste nie som jediná.