Spomínať nie je vždy na škodu, veď stačí trošku pritisnúť viečka k sebe, sústrediť sa a razom sa prenesieme do iných časov, v nose nás pošteklia iné vône a zbadáme tváre, ktoré už nevídame. Zaspomíname si a sme v rokoch, čo odzneli, uprostred zážitkov, čo sa už neodstanú a na miestach, ktoré možno už ani nejestvujú.
Práve miestam, ktoré žili a viac ich nenájdeme, by som rada venovala niekoľko slov, lebo hoci to bolo ešte v minulom storočí a odvtedy sa všeličo vylepšilo a pomenilo do moderna, nie je správne ani pekné zabúdať na dobré len preto, že teraz je možno niečo lepšie. A, samozrejme, iste nebudem jediná, kto sa pri nostalgickom rozpamätávavaní usmeje, lebo s miestami sú späté príbehy a s príbehmi sa zasa spájajú pocity.
Videopožičovne
Keď sme ešte ani nechyrovali o vymoženostiach, ktoré nám láskavo dali počítače a internet, aj keď sa už čosi dialo, chodili sme na miesta známe ako videopožičovne a bavilo nás prehrabávať sa v ponukách, čo bývali aj dosť pestré. Za poplatky sme si požičiavali videokazety a tie sme si potom, s patričnou hrdosťou, doma prehrávali a vytešovali sme sa s rodinami aj priateľmi, že si môžeme pozrieť nové aj staršie filmy. Veľký úspech v našom príbytku si odniesol napríklad Titanic, a len čo sme si ho pozreli, chválili sme sa, kade sme len chodili, že už vieme, ako to na tej veľkolepej lodi bolo a už sme dokonca počuli aj slávnu titulnú pieseň, ktorú aj tak hrávali vo všetkých rádiách.
Mliečne bary
Do mliečnych barov bolo radosť zájsť, za málo peňazí sme si pochutnávali na síce jednoduchom, ale o to lahodnejšom jedle. Hltali sme šaláty, na jazyku sa nám rozplývali sladké pudingy, ale, pravdaže, našli sa aj iné, len bolo treba si povyberať. Navyše sa v liečnych baroch dobre sedelo, mali v sebe akúsi zvláštne príjemnú atmosféru, ktorá žičila smiechu a hlasnej vrave.
Telefónne búdky
Keď sme si chceli zavolať, a verte či nie, v rokoch 90. sa mobily v dlaniach vyskytovali zriedka, nelenilo sa nám a vybrali sme sa tam, kde sa pre verejnosť bolo možné spojiť s kýmkoľvek. Pravda, museli sme mať mince, ale len čo sme ich vhodili, kam sa hodiť mali, vyťukali sme číslo a mohli sme rozprávať a rozprávať, až kým nám nedošiel buď dych, alebo kým sa nepomíňali všetky drobné. Okrem toho, že sme si zatelefonovali, poklebetili či vybavili nevyhnutné, aj sme sa poprechádzali, lebo zázračné búdky, ktoré dnes už pripadajú ako výmysel z rozprávky, neboli až tak po ruke, a tak sme opúšťali teplo domovov a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Jáj, to boli zážitky, to vám teda poviem.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies