Väčšina je oboznámená s pravdou, že nikto sa na svet nenarodil len tak. Každému, či to prvý pohľad na neho napovie alebo nie, bolo dané poslanie ušité jedinečne na mieru.
Ako však život plynie a míňa sa rok za rokom, nastáva miliarda posmutných povzdychov, pretože to, čo sa malo naplniť, akosi uniká z rúk a trúsi sa v premárnenom čase. On ale svoj príbeh napísal do poslednej bodky a zanechal po sebe niečo vskutku fascinujúce.
Dve veci
David Yonggi Cho sa narodil v roku 1936 a ako miesto prvého nádychu a pôsobenia mu bola daná Kórea. Mohlo by sa napísať všeličo o chlapčenskom období, ale bezpochyby sa dajú prehlásiť dve veci, ktoré zásadne ovplyvňovali a formovali jeho detstvo i rannú mladosť.
Po prvé, oddane sa hlásil k budhistickej viere a robil všetko tak, ako ním zvolené náboženstvo kázalo. Po druhé, v duši mu driemali priam nevystihnuteľné ambície, ktorých hlavnou živiteľkou bola všadeprítomná chudoba. Cho poznal biedu tak dobre, ako matka pozná svoje milované dieťa.
Boj o živobytie takpovediac vyvrcholil, keď mal 19 rokov, vtedy totiž poctivo dodržiaval disciplínu v niekoľkých zamestnaniach a musel sa veru obracať, aby sa dokázal ako-tak uživiť.
Choroba
Iste by v naháňaní sa za prostriedkami pokračoval, ak by do plánu nezasiahla choroba. V jedno popoludnie začal zvracať krv a následná diagnóza ho odsúdila na smrť. Ochorel na tuberkulózu a ako to už vtedy bývalo, vyhliadky v sebe neniesli nič dobré. Podľa úsudku lekárov mohol rátať nanajvýš so štyrmi mesiacmi a potom ho čakal koniec všetkého.
Cho sa na základe odporúčaní a poslušnosti voči vlastnému telu, ktoré slablo a slablo, utiahol do postele a nebol schopný opúšťať lôžko.
Modlitba
Pravdaže, ani trochu netúžil zomrieť, a tak urobil to, čo mu pripadalo najsprávnejšie. Volal k Budhovi a žiadal ho o zázrak v podobe uzdravenia. Zúfalo prosil, takmer kričal, ale odpoveď neprichádzala ani jedna jediná. Neostalo mu nič iné, ako zavrhnúť ideológiu, ktorú doposiaľ uznával a v modlitbe hľadať nepoznaného Boha.
Ani to však neskončilo okamžitým a viditeľným výsledkom, a tak mu na pleciach ležalo veliké sklamanie. Možno by celkom zavrhol akýkoľvek pokus o spojenie s nadprirodzenom, keby sa predsa len neudiala zvláštnosť.
Nedozvedel sa jej meno
O niekoľko dní neskôr ho navštívila cudzia dievčina. Podišla k nemu a z ničoho nič mu rozprávala o kresťanstve, o Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný pre hriechy celého ľudstva a ktorý na tretí deň po smrti napokon vstal z mŕtvych a priniesol konečné spasenie a víťazstvo veriacim.
Cho počúval raz so záujmom, potom s nechuťou. „Všetky tie Biblické príbehy sa mi zdali ako nezmysel. Keď napokon opustila môj byt, ostala vo mne iba jedna emócia. Nesmierne sa mi uľavilo," povedal Cho, keď si zaspomínal na pre neho rozhodujúce okamihy.
Myslel si, že rozhovor bol ojedinelý a viac sa nemusí témou Boha zaoberať, avšak nedá sa uprieť, že dievčine nechýbala ani odvaha, ani vytrvalosť.
Vrátila sa zas a znovu, opakovane vravievala o viere, nič ju neodradilo. A raz, keď dal Cho dostatočne najavo znechutenie, kľakla si k jeho posteli a nahlas sa za neho modlila. Po lícach jej stekali obrovitánske slzy, v jej slovách sa jasne odrážala úprimnosť.
David Yonggi Cho bol natoľko zasiahnutý jej súcitom a skutočnosťou, že nariekala pre muža, ktorý sa k nej nesprával milo, až sa poddal akémusi vnútornému volaniu a rozhodol sa pre kresťanstvo.
Dievčina mu darovala Bibliu, ponúkla mu zopár rád, ako ju čítať, a naveky sa tak zapísala do jeho spomienok. Nikdy sa nedozvedel jej meno, netušil ani zrnko o tom, ako žila či o rodine, v ktorej bola vychovaná, avšak držal si v mysli detaily z ich spoločne strávených hodín.
Nuž a, áno, aj choroba odišla, vytúžené uzdravenie sa dostavilo, a on sa naplno ponoril do života. Vzdelával sa, spoznával tajomstvá Knihy kníh a v 50. rokoch si konečne naplnil sen, čo mu sám Stvoriteľ vložil do srdca. Založil cirkev v Južnej Kórei, a hoci sa spočiatku zdala takmer nepatrná, počet jej členov sa v nadchádzajúcich rokoch vyšplhal tak vysoko, až je zaradená medzi jednu z najväčších na svete.
Spôsob, akým pracoval, akým sa prihováral nasledovníkom kresťanskej viery, akým kráčal každý deň, odrážal hlboké presvedčenie, že ten, pre koho sa namáha, je ozajstný a že počuje a aj vypočuje modlitby. Och, koľko len svedectiev mal on sám o rozhovoroch s Bohom, ako veľmi sa naučil a koľko odovzdal iným, to sa ani vypísať nedá.
Jeho smrť je síce smutná, ale súčasne dodáva nádej. Cho je teraz zaiste v nebi a žne, čo zasial.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies