Boh ju uzdravil zo stavov úzkosti

Nie je to samozrejmosť
Občas každý potrebuje počuť, že sa aj najväčšia ťažkosť pominie. Dáva to silu vydržať a zdvihnúť hlavu. Pomáha to zamerať sa na niečo iné a nemyslieť neustále len na to, čo je momentálne nedostatočne vyhovujúce. Myslí sa na budúcnosť, v ktorej bude opäť príjemne a nad čím sa plakalo, nad tým sa bude smiať a to, čo nezabilo, posilní a zocelí. Ale nie je to samozrejmosť a nemusí to tak dopadnúť. Závisí to od toho, aký druh úľavy sa v úzkosti vyhľadáva.

Nespavosť
Začalo sa to nevinne. V jednu noc nemohla zaspať. Nezúfala si, veď sa to stáva z času na čas a nič tragické na tom nie je. Povedala si, že ak by bola priveľmi unavená, spánok doženie počas víkendu.
Čo sa však zdalo ako problém veľkosti bodky, zväčšilo sa do obrovitánska.

Od toho okamihu sa nedokázala vyspať. Najskôr spala aspoň tri hodiny, aj to sa časom zhoršilo. Prebdela väčšinu noci.
 

Úzkosť
Čím viac stav trval, tým viac ju to stresovalo. V dopoludňajšom čase ešte vedela byť ako-tak pozitívne naladená.
„To zvládnem," hovorila si. „Nerozhodí ma to a nenechám sa tým úplne zničiť."
Deň sa vliekol, a kým sa stihol dostať do polovice, hruď jej zvierala úzkosť. Zvyšok času, ktorý ostával, buď preplakala v absolútnej depresii, alebo bojovala so zvieraním hrude. Rovnaký scenár sa opakoval deň čo deň, deň čo deň. A ona bola unavená, nešťastná a mala dojem, že už nič nebude také ako predtým.
 

Návrat k Bohu
Vzťah s Bohom mala, už niekoľko rokov tvorila viera súčasť jej života. Pravdou však bolo, že postupne chladla a viac sa zaujímala o nepodstatné než o to, na čom naozaj záleží. V prebiehajúcom probléme s úzkosťou si viac a viac uvedomovala, že sa potrebuje obrátiť k tomu, kto jediný jej je schopný dodať silu a nádej.

„V jeden večer som sa posadila a začala som sa modliť. Odkedy som prepadla úzkostiam, nedokázala som sa modliť večer, ale v ten deň som cítila, že to tak má byť. Prvých pár minút bolo zvláštnych. Modlila som sa a bojovala som sama so sebou, aby som to nevzdala. Ale potom nastalo niečo úžasné. Odohralo sa to náhle, zo sekundy na sekundu. Tá zvieravá bolesť, čo mi tlačila hruď a bola taká silná, až ma to dokonca fyzicky bolelo, okamžite zmizla. Odrazu som absolútne presne vedela, že Boh ju odo mňa vzal a že ma drží v objatí, hoci som to nemohla telesne cítiť."

Jej nespavosť sa vytratila. Nielenže spí bez prebúdzania, navyše si vychutnáva žitie viac ako kedykoľvek predtým. Vie, že občas ešte nastane aj niečo nepekné a vie, že sa bolesti nedá vyhnúť, ale je si vedomá, že jej ochranca je silnejší než ktokoľvek a čokoľvek.

„Bol to pre mňa taký budíček. Možno som to jednoducho potrebovala, aby som si dala do poriadku aj hodnoty aj celkové nazeranie na svet. A už nikdy nechcem ochladnúť. Mojou prioritou je spoznávať Boha viac a viac."