Čo by sa stalo, keby sme jednoducho začali byť úprimní?

Denalyn ako manželka pastora žila pod množstvom očakávania. Všetci vždy čakali, že sa bude usmievať a to za každých okolností. Že na otázku, ako sa má, odpovie vždy, že dobre, a ak nie dobre, tak jediná ďalšia akceptovateľná odpoveď bola, že výborne.

Zvykla si, v podstate sa nad tým ani nezamýšľala. Až kým si ju nenašla depresia.

Jednoducho život

Ťažko povedať, čo ju spustilo. Bolo toho zrejme na ňu veľa. Alebo môžeme povedať, že to bol jednoducho život a nedalo sa nič robiť.
 
Tri deti v škole. Jedno v škôlke. Jej manžel pastor cestoval kade-tade a veľká časť zodpovednosti spočívala práve na nej. Niekedy príde obdobie a my zistíme, že sa to deje a na nás všetko dopadá. Áno, stáva sa to aj najsilnejším z nás.

Nedeľa

Raz sa depresia prehlbovala a ona ani netušila, ako sa dostala do cirkvi. Boli bežné bohoslužby, a tak nebolo prekvapením, že prišla. Len bolo pre ňu samu záhadou, ako to dokázala.
 
Ľudia sa na ňu ako zvyčajne obracali s otázkami. Jeden úsmev tu, druhý tam.
 
„Ako sa máš, zlatko?“ pýtali sa.
 
A ona, namiesto toho, aby hrala zvyčajnú hru na formality, odhodila všetko bokom a povedala pravdu. Že sa nemá dobre. Že práve ju kvári depresia. A stalo sa čosi úžasné. Inokedy zažívala v cirkvi plytkejšie rozhovory. Len ahoj a tri-štyri vety s každým. Zrazu prišli hlbšie konverzácie, objatia. Ona prosila, aby sa za ňu modlili a oni sľúbili, že sa modliť budú.
 
Dnes, s odstupom času tvrdí, že tam, presne v tú nedeľu, uprostred zhromaždenia počúvajúcich ľudí, sa začalo jej uzdravenie.
 
Nebolo by to krásne, keby sme aj my prestali predstierať, že je vždy všetko v poriadku? Že sme nezdolní a vždy máme hlavy hore?
Možno ak by sme dokázali povedať, že sme mali zlý deň, alebo možno sériu zlých dní, tak by sa zmenilo veľa. Začalo by sa aj naše uzdravenie. A hrialo by nás pri srdci, že niekto na nás myslí. Že sa niekto bude za nás modliť. Že v tom nie sme sami.