Spoločnosťou kolujú pravidelné predsudky o jedináčikoch už desaťročia. Vraj sú sebeckí, chcú si za každú cenu presadiť to svoje a nevedia sa ani za nič podeliť. Často sa o nich tvrdí, že bývajú nadmerne rozmaznávaní. Podľa údajov zozbieraných v roku 2018 sú však tieto tvrdenia iba nepodložené domienky a nie je teda pravidlom, že jedináčikovia takýmito nedostatkami trpia.
Jedináčikovia boli v minulosti zriedkavejší, možno aj preto ich zvykli považovať za rozmaznaných, egoistických a neochotných sa prispôsobiť. Okrem negatívnych charakteristík sa s takzvaným syndrómom jedináčika spája aj niekoľko pozitívnych vlastností, ako napríklad samostatnosť, nezávislosť či cieľavedomosť. Čo z toho naozaj platí a čo je len mýtus?
Spoločnosťou kolujú pravidelné predsudky o jedináčikoch už desaťročia. Vraj sú sebeckí, chcú si za každú cenu presadiť to svoje a nevedia sa ani za nič podeliť. Často sa o nich tvrdí, že bývajú nadmerne rozmaznávaní. Podľa údajov zozbieraných v roku 2018 sú však tieto tvrdenia iba nepodložené domienky a nie je teda pravidlom, že jedináčikovia takýmito nedostatkami trpia.
Výskum je založený na prieskume Toniho Falbu, ktorý je psychológom na Texaskej univerzite v Austine. Došiel k vyhodnoteniu, že rozdiely jedináčikov a detí so súrodencami sa príliš nelíšia.
Jediný rozdiel, ktorým deti bez súrodencov disponovali je ten, že mali oveľa silnejšie putá s rodičmi ako deti bez so súrodencami. Napriek ich silnej väzbe však často ľutujú, že vyrastali bez súrodencov.
Zdravotné problémy, financie, plodnosť či vysoký vek. To všetko môžu byť faktory, ktoré presvedčili rodičovské páry mať len jedno dieťa. Samozrejme, že s jedným dieťaťom to ide jednoduchšie a vedia ho mať viac pod dohľadom.
Rodičom často prechádza hlavou otázka, ich potomkovi neublíži "izolácia" a život bez súrodencov. Susan Newman, sociálna psychologička, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí hovorí, že pocity viny nie sú na mieste.
Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. „Všetky štúdie preukázali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní. Nie sú ani oveľa samotárskejší a dokážu si nájsť toľko kamarátov, ako deti so súrodencami.“
Ide o mýtus, ktorý sa dlhodobo šíri, ale Tsioles tvrdí, že to nie je pravda. Empatia, tolerancia aj schopnosť deliť sa, je podľa psychológa vecou výchovy. To potvrdzuje aj štúdia zverejnená v magazíne Scientific American, kde sa tvrdí, že byť jedináčikom nie je menej zdravý koncept výchovy.
Práve naopak, v mnohom môže byť výhodou. Pretože medzi súrodencami sa nemusí vyvinúť napríklad len schopnosť deliť sa, ale aj agresia, rivalita a tendencia profitovať aj na úkor iných.
To, ako silno dieťa ovplyvní fakt, že je jedináčik je otázne. Môže to závisieť na množstve príležitostí, ktoré mu život ponúka na rozvynutie jeho sociálnych a kognitívnych schopností. Napokon jedináčikovia nie sú nijako odrezaní od sveta. Stále majú sociálne väzby, či už v škôlke, kde môžu komunikáciu trénovať a socializovať sa.
Rodičia sa často musia snažiť viac, aby naučili ich dieťa ku vhodnému správaniu v spoločnosti kde si deti požičiavajú navzájom svoje hračky, knihy a rodičovskú pozornosť. Pomimo toho je vytvorenie milujúceho a stabilného prostredia pre dieťa oveľa dôležitejšie ako počet detí v domácnosti.
Zdroje:
https://magazin.pluska.sk/zdravie/syndrom-jedinacika-existuje-alebo-je-to-len-vymysel
https://eduworld.sk/cd/martina-matejova/3422/je-jedinacik-skuocne-to-najhorsie-rozhodnutie-rodicov
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies