Sofia bola smutná, veľmi smutná. Vedela to, veď sa nedalo nepovšimnúť si, že jej je nedobre, a predsa ju neraz rozčuľovalo, keď sa jej ľudia vypytovali, keď sa ju snažili od poklesnutosti odhovoriť.
Niežeby bola nevďačná, koľkí iní by si aj srdce vybrali z hrude, len aby sa im dostalo záujmu, koľkí by si vymenili jej situáciu a ponúkli tú svoju, bez priateľov a podpory. Hnevala sa, lebo každá otázka, každé rozoberanie emocionálneho rozpoloženia, v nej vyvolávalo pocity bezmocnosti. Ako mala vysvetliť, že nechce podliehať smútkom, ale nemá silu ani sa brániť, kedykoľvek na ňu zaútočia?
Obed
Pri jednej príležitosti ju navštívil kazateľ, všetko bolo vopred pripravené a dohodnuté tak, aby sa on i celá Sofiina rodina spoločne naobedovali a aby jeden druhému prejavili náklonnosť.
„Neviem byť šťastná,“ posťažovala sa Sofia hosťovi, pozrela na neho pohľadom, z ktorého priam kričalo zúfalstvo. Ako keby práve jeho prosila o pomoc, o úľavu. O slová, čo rozriešia nerozriešiteľné.
„Vieš,“ odpovedal kazateľ, „radosť nie je niečo, na čo máme čakať, že príde samo. Musí to byť naše rozhodnutie.“
Pripomenul jej i žalm z Biblie, v ktorom sa píše:
„Toto je deň, ktorý učinil Boh, budem sa radovať.“
Poukázal tým na veľmi jednoduchú skutočnosť, a síce, že kedykoľvek ráno vstaneme a vyberieme sa do sveta žiť životy dospelých, mali by sme vykročiť s myšlienkou, že práve prežívame neopakovateľných 24 hodín. Práve prechádzame naprieč okamihom, ktoré sa nikdy viac nevrátia. Ktoré sú darom od Boha, a nie prekliatím. Požehnaním, a nie bremenom, ktorého sa budeme snažiť zriecť želaním, aby už nastal večer.
Misionár
Kazateľ taktiež vyrozprával príbeh o istom misionárovi, ktorý sa narodil už dávno. Vlastne nešlo ani tak o jeho osud, ako o zvyk, ktorý dodržiaval deň čo deň, znovu a zas, bez ohľadu na okolnosti.
„Tento misionár sa vždy po prebudení ráno prebral, vstal z postele a začal tancovať. Len tak, bez hudby, robil to pre Boha ako poďakovanie, že sa mohol zobudiť do ďalšieho rána. Rozhodol sa naladiť na šťastie.“
Sofii to vyčarilo úsmev na perách, ale súčasne jej vypovedané vnieslo do srdca nádej. Dokáže to, bude šťastná. Bude sa tešiť, bude viac pamätať na vďačnosť. A predovšetkým sa viac privinie k svojmu Stvoriteľovi.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies