Pre koronavírus sa nemohla rozlúčiť s umierajúcim. Toto odkazuje nielen tým, čo sú v podobnej situácii

Pre rodinu zomierajúceho je to čosi nepredstaviteľné, rozlúčiť sa je žiaduce pre ubolenú dušu.

Je to prirodzená potreba
Navyše je to aj akási prirodzená potreba chrániť blízkeho pred skonaním v samote.

Vášeň pozostalých sa pre spravodlivý hnev stupňuje a ľahostajné to nie je ani tým, ktorí sa pravidelne nechávajú viesť empatiou, vďaka čomu sa dokážu obuť do topánok cudzieho nešťastia.
Či sa tlak opatrení čoskoro zmenší a krajina sa tak bude môcť o čosi slobodnejšie a radostnejšie nadýchnuť, to zatiaľ nevie nikto. Možno sa však môže dovtedy zmeniť aj čosi iné.

Splnenie sľubu sa už neuskutočnilo
Miriam sa dozvedela o nedobrom zdravotnom stave ženy, s ktorou od narodenia tvorila priateľský vzťah. Vnímala ju ako sestru, prežila s ňou dobré aj zlé, spoločne sa smialo a občas aj plakalo.
 

„Keď už s ťažkým stavom ležala v nemocnici, volávala som jej a často som jej opakovala, ako rada by som ju navštívila. Aj ona by to uvítala, ale stále mi vravela, že také sú nariadenia a nedá sa s tým nič robiť. Sľúbili sme si, že len čo tú odpornú chorobu prekoná, posadíme sa spolu do kaviarne a bude to ako za starých čias," spomína si Miriam.

Splnenie sľubu sa však už neuskutoční. Priateľka chorobe podľahla a Miriam, rovnako ako zvyšok ženinej rodiny, mohla len smútiť a vracať sa do minulosti.

Hnev
„Bola som neskutočne nahnevaná. Nemala som možnosť rozlúčiť sa s ňou a čím viac som na to myslela, tým viac som sa hnevala," priznáva Miriam a ďalej uvádza, že ani s odstupom času nevie presne povedať, na koho bol jej hnev nasmerovaný. Bolo to čosi všeobecné, možno nejasná zatrpknutosť voči svetu, ktorý sa nespráva ku každému rovnako a niekedy je taký chladný a nevyspytateľný, až z toho mráz zalieza pod kožu.

Bolesť zo straty ju priviedla bližšie k Bohu. Rozprávala mu o svojom žiali, žalovala sa mu a súčasne aj ďakovala, že mala možnosť spoznať ju a byť súčasťou jej života.
„Zvláštne bolo, že čím viac som o tom hovorila so Stvoriteľom, tým menej som bola nahnevaná. A nakoniec mi pomohol uvedomiť si niečo, čo si budem pamätať navždy," hovorí Miriam.

Život, nie smrť
Zistenie, ku ktorému ju Boh priviedol, sa môže javiť ako roky opakovaná myšlienka, napriek tomu je dôležité pripomínať si ju znovu a zas.
 

„Pochopila som, že nie je podstatné, či som s ňou bola v poslednej chvíli. Podstatné je, či som s ňou bola počas života. Rozhodujúci je život, a nie smrť. Niekedy chceme pri umierajúcom napraviť všetko, čo sa pokazilo dávno predtým, ale to už nejde. Viac necítim hnev a ani ukrivdenosť. Nemám dôvod pripomínať si chýbajúcu rozlúčku, radšej si spomínam na smiech, rozhovory, na všetko, čo mi dala a ja sa to budem snažiť dať ďalej," ukončuje rozprávanie Miriam.

Áno, život vždy preváži umieranie a jedno rozlúčkové slovo nikdy nevyváži tisíce viet pred ním. Chce to dávať čas,
kým sa dá, ľúbiť, kým ešte človek dýcha, neprestávať si nikoho vážiť a nikdy nikoho nebrať ako samozrejmosť.