V lete roku 1816 sa Mary Shelleyová spolu so svojím budúcim manželom Percym Bysshe Shelleym, lordom Byronom a ďalšími ocitla uzavretá vo vnútri kvôli „roku bez leta“. Aby si krátili čas, rozhodli sa usporiadať súťaž o to, kto napíše najlepší hororový príbeh.
Každá kniha má svoj príbeh, nielen na svojich stránkach, ale aj vo svojej tvorbe. Cesta od letmej myšlienky k publikovanému dielu je často plná výziev, odhalení a momentov náhody. V tomto článku sa ponoríme do príbehov niektorých z najznámejších svetových kníh, odhaľujeme skúšky a trápenia, ktorým ich autori čelili počas ich tvorby.
V lete roku 1816 sa Mary Shelleyová spolu so svojím budúcim manželom Percym Bysshe Shelleym, lordom Byronom a ďalšími ocitla uzavretá vo vnútri kvôli „roku bez leta“. Aby si krátili čas, rozhodli sa usporiadať súťaž o to, kto napíše najlepší hororový príbeh.
Mary Shelley snívala o vedcovi, ktorý vytvoril život, ale bol zdesený tým, čo vytvoril; tak sa zrodil „Frankenstein“. Bolo to prelomové dielo, ktoré nielen predstavilo žáner sci-fi, ale ponúklo aj hlboký komentár k podstate tvorby a zodpovednosti.
Skúsenosti Harper Leeovej, ktorá vyrastala na juhu Spojených štátov v tridsiatych rokoch minulého storočia, poskytli pozadie pre jej román „To Kill a Mockingbird“, ocenený Pulitzerovou cenou. Postavu Atticusa Fincha inšpiroval jej vlastný otec, právnik, ktorý zastupoval černošských obžalovaných vo vysoko rasistickom prostredí.
Leeove horlivé pozorovania rasovej nespravodlivosti a ľudskej empatie by z jej románu urobili základ v rozhovore o občianskych právach a morálke.
J.K. Nápad Rowlingovej na „Harryho Pottera“ k nej skvele prišiel počas meškajúcej cesty vlakom z Manchestru do Londýna. Počas nasledujúcich piatich rokov načrtla zápletky pre každú knihu a začala písať prvý román. Rowlingová čelila osobným problémom, vrátane smrti svojej matky, nezamestnanosti a výchovy svojej dcéry ako osamelého rodiča.
Napriek mnohým odmietnutiam vydržala a úspech série „Harry Potter“ sa stal kultúrnym medzníkom a inšpiroval generáciu čitateľov.
„Veľký Gatsby“ od F. Scotta Fitzgeralda je často vnímaný ako odraz excesov z 20. rokov a jeho vlastného búrlivého vzťahu s manželkou Zeldou. Román, ktorý skúma témy dekadencie, idealizmu a odporu voči zmenám, bol počas Fitzgeraldovho života len mierne úspešný. Posmrtne by však bol oslavovaný ako jeden z najväčších amerických románov, zachytávajúci ducha svojej doby a zložitosť amerického sna.
Dostojevského závislosť na hazardných hrách sa vymykala spod kontroly a bol pod obrovským tlakom, aby splatil svoje dlhy. S vydavateľom sa dohodol na zálohe s úlovkom: ak do mesiaca nedodá román, na deväť rokov stratí práva na svoje diela. Dostojevskij pozoruhodným činom nadiktoval „Hazardár“ svojej sekretárke len za 26 dní.
Inšpirácia Suzanne Collins pre „Hunger Games“ pochádza zo surfovania po kanáloch medzi televíznymi reality show a spravodajstvom o vojne v Iraku. Ostrý kontrast medzi zábavou a pochmúrnou vojnovou realitou v kombinácii so spomienkami na službu jej otca vo Vietname ju podnietil k napísaniu tohto dystopického seriálu, ktorý odráža znecitlivenie spoločnosti voči násiliu.
Stephen King, ktorý bojuje s drogami a alkoholom, napísal „Carrie“, príbeh o šikanovanom dievčati s telekinetickými schopnosťami. Po záchvate frustrácie vyhodil rukopis do koša. Jeho manželka ho získala a s jej povzbudením ho dokončil a zverejnil, čím sa začala jeho slávna kariéra.
„Coraline“ Neila Gaimana je moderná klasika, ktorá kombinuje prvky hororu a fantasy. Gaiman spomenul, že príbeh bol inšpirovaný žiadosťou jeho dcéry o príbeh o dievčati, ktoré bojuje s monštrami.
„I Am Legend“ od Richarda Mathesona skúma život posledného človeka na Zemi po upírskej apokalypse. Mathesonova inšpirácia pochádzala z kombinácie povojnovej paranoje a izolácie, ktorú cítil pri sťahovaní do nového mesta.
Veľký opus Gabriela Garcíu Márqueza „Sto rokov samoty“ je nielen základným kameňom magického realizmu, ale aj odrazom autorovho vlastného dedičstva a politických dejín Latinskej Ameriky. Román, ktorý sleduje rodinu Buendía počas niekoľkých generácií vo fiktívnom meste Macondo, bol inšpirovaný Márquezovým rodným mestom Aracataca v Kolumbii.
Márquez strávil osemnásť mesiacov písaním „Sto rokov samoty“, často vo finančnej tiesni, v ústraní vo svojom dome so svojou rodinou. Príbeh spája osobné a politické a spája fantastické so skutočným spôsobom, ktorý sa nikdy predtým nerobil. Jeho slávna úvodná veta o plukovníkovi Aurelianovi Buendíovi, ktorý si spomína na objav ľadu so svojím otcom, udáva tón románu, ktorý je intímny aj epický.
Tvorba knihy bola taká náhodná ako jej obsah; Márquez tvrdil, že príbeh sa k nemu dostal úplne formovaný, keď viezol svoju rodinu do Acapulca. Otočil auto, predal svoje auto, aby mohol financovať proces písania, a izoloval sa, kým nebol rukopis dokončený. Výsledkom bolo literárne majstrovské dielo, ktoré by získalo Nobelovu cenu za literatúru a zmenilo krajinu globálnej literatúry.
Tento príbeh o rodine Buendíovcov uchvátil čitateľov bohatou tapisériou postáv, skúmaním času a pamäti a zobrazením cyklickej povahy dejín. Je to kniha, ktorá rezonuje s myšlienkou, že naše osobné príbehy sú neoddeliteľne spojené s širším príbehom našich kultúr a národov.
Tieto príbehy za príbehmi nám pripomínajú, že proces písania je hlboko osobný a často odráža autorkin vlastný život a časy. Vytvorenie týchto slávnych kníh nebolo len otázkou písania slov, ale komplexnou súhrou inšpirácie, vytrvalosti a ľudských skúseností. Ako čitatelia sme zasvätení do konečného výsledku, ale cesta k nemu je často taká presvedčivá ako samotné príbehy.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies