Je to tak odvekov, že ako ľudia by sme sa vedeli aj pretrhnúť v boji, kto má menej. Menej šťastia, menej zdravia, menej lásky, keby sme chceli byť vynaliezavejší, spomenuli by sme aj iné šialenosti. Napríklad skutočnosť, a to nie je nič vymyslené, že daktorí si závidia ešte i vlasy na hlave či počet zubov v ústach a verte mi, nežartujem.
Nad niektorými sa zasmejeme, je aj celkom zábavné viesť porovnávaciu diskusiu, v ktorej zaznievajú chuťovky s rovnakým ukončením:
„Môj život je horší ako tvoj.“
Možno použijeme vzletnejšie slová, zaobalíme to a prebalíme mašľou, ale pravda je vždy len pravda, aj keby sa obliekla do tisíc vrstiev.
Keď nás posadne najväčšia ľútosť a radi by sme dali sebe, áno, najmä sebe, najavo, že čo držíme v mysli, je nanajvýš dôležité, robievame niekoľko činností.
Po prvé, a platí to najmä čo sa ženskej časti spoločnosti týka, dobrým pomocníkom, (aj keď nie radcom), je čokoláda. Oriešková, mliečna, biela, ešteže sa dá vždy vybrať zo širokej ponuky, ktorá láskavo pamätá na mlsné jazyky.
Po druhé, zvolíme terapiu popieraním, ale len čo nás niekto, zvyčajne dobráčisko od kosti, podpichne, celá naša neviditeľná časť sa scvrkne a horí do zlosti.
„Počul si, čo mi povedala? Chváli sa tým, že jej sa darí lepšie, pritom pozri na jej vlasy!“
Áno, keď nám postúpajú po istote, aj keby bola falošná, vyťahujeme zbraň v podobe detinskosti. Len škoda, že ňou mierime na seba a vždy sa trafíme presne, to nám treba uznať.
Po tretie, emócie nehádžeme do koša, naopak, sú našou vernou súčasťou. V každodennej realite sa citová smršť prejavuje i tak, že v rozhovoroch sa krútime okolo seba a iba ťažko sa dá uveriť, že nás nerozbolí hlava.
„Vieš, čo sa mi stalo?“ pýta sa ktosi, s kým si volávame, i kávu sem-tam spoločne vypijeme. Hľadá ochotné ucho, čo by ho vypočulo a i na hlase je poznať rozrušenie.
„Jáj, znieš strašne smutne, je mi to ľúto. Ale rozveselím ťa tým, že ti poviem, čo sa stalo mne,“ znie odpoveď, pričom ani nečakáme na vysvetlenie, radšej pustíme obvyklú stanicu sebaľútosti. Je síce otravná a hrajú na nej rovnakú pesničku, (ani nie viac pesničiek, len tú jednu jedinú), ale kým zvuk funguje, nechystáme sa skúsiť rachot inej hudby.
Za zmienku stojí i skutočnosť, že svoj problém nevylíčime, aby sme rozveselili, ale skôr z nedočkavosti, lebo kto by už chcel čakať, keť nemusí.
Po štvrté, stávajú sa z nás odborníci na slovo vzatý. Nie je nám dopriate v jednom, a tak bežíme do druhého, vďaka čomu sa niekto učí po čínsky, druhý vyvára a vyvára dobroty podľa svetových šéfkuchárov, tretí sa stihol ponoriť do histórie stredoveku a vie naspamäť zložiť rytiersky sľub a štvrtý tiež nezaháľa a zdokonaľuje sa v, ach, už ani neviem, v akej užitočnosti.
Skrátka a dobre, s tým, čoho, podľa vlastnej mienky, máme menej, robíme všeličo. Namiesto záležitostí, ktoré našu tvár dovedú do ešte väčšej grimasy, skúsme čosi iné. Čo ja viem, napríklad nepozerajme, čoho je málo, ale čoho máme veľa.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies