Toto sa s nami deje, keď trávime čas s Bohom

Istého hudobníka sa pýtali, či cvičieva každý deň, jeho odpoveď bola nielen úprimná, ale aj nadmieru poučná. Povedal totiž, že ak necvičí jeden deň, spozná to len on sám. Ak necvičí dva dni, potom to spozorujú jeho priatelia. No a ak sa cvičeniu nevenuje až tri dni, potom to má na očiach celé publikum.
 
Veru tak. Ovplyvňuje nás, čo robíme alebo aj čo nerobíme. A my by sme sa teraz radi zamerali na to, čo s nami robí čas trávený v prítomnosti Boha.
 
Nevrlá
 
Joyce Meyer, známa kazateľka, sa zvykne neraz počas kázní deliť aj o súkromné veci. Niekoľkokrát priznala, že nemá práve najvľúdnejšiu povahu, vlastne je celkom drsná a aj výbušná. V období, keď deti ešte boli naozaj deťmi a žila celá rodina pospolu, sa Joyce zatvárala ráno v miestnosti na modlitbu. Všetci, pravdaže, boli oboznámení s tým, čo tam robila, ale ani samotná Joyce si neuvedomovala, ako jej rozhodnutie pravidelne prichádzať za svojím Stvoriteľom, mení atmosféru domova.
 
Zistila to až vtedy, keď za Bohom neprišla. Poriadne to v nej vtedy vrelo, nuž a deti skonštatovali len toľko:
„Mami, však si sa dnes ešte nemodlila?“
 
Joyce túto príhodu dnes vravieva s úsmevom a jej poslucháči sa tiež vždy zasmejú. Ukazuje nám, prostredníctvom skúsenosti, že ľudia vidia, počujú, vnímajú. Sme pokojnejší, keď sa sústreďujeme na Boha. Sme menej výbušní. Pravdaže, nestanú sa z nás tvory bez citov, ale dokážeme sa povzniesť.
 
Úľava
 
Silvia sa tiež dlhšie nerozprávala s Bohom, a pritom ju toľké bremená ťažili. Stála pred naozaj serióznou voľbou, ktorá ovplyvní zvyšok jej žitia, a keďže dobre vedela, aké dôležité je vybrať si správne, o to viac sa trápila. Sama nedokázala jasne vysvetliť, prečo sa nemodlila. Klamala by, ak by sa odvážila tvrdiť, že mala priveľa povinností, ktoré jej bránili. Áno, povinnosti tam nejaké boli, ale tak normálne. Nič, kvôli čomu by nemohla zatvoriť oči a hovoriť s Bohom.
Trvalo to niekoľko dní, až potom sa odhodlala a modlila sa. Všetky trápenia priniesla na modlitbu. Všetky nezodpovedané otázky. Všetky pochybnosti a strachy. Všetky svoje zlyhania.
 
A aj keď stále nedostala odpoveď na otázku, čo si počať, jedno bolo isté. Cítila sa, ako keby z nej spadlo vrece kameňov. Úľava ako hrom.
 
Viac spoznávať
 
Lívia dostala nečakanú ponuku. Prácu, o ktorej mnohí len snívali. Prácu, o ktorej ona sama predtým snívala. Lenže boli tu hneď dva problémy. Po prvé, pred niekoľkými týždňami nastúpila inam a už si pomaly začínala zvykať. Druhý problém spočíval v tom, že kým si tú novú prácu našla, prešla si ťažkým obdobím, plným sĺz a úzkosti. A hoci toto všetko tam bolo, kdesi v jej mysli, zabudla na to, keď jej hlas na druhej strane telefónu oznamoval, že práve ona môže byť novou zamestnankyňou. Že má prísť do Bratislavy a porozprávať sa o podmienkach. Tvár sa jej rozjasnila, srdce tĺklo.
 
Keď vtom...
 
Čosi jej zišlo na um. Čosi dôležité. Keďže rozvíjala vzťah s Bohom a trávila s ním večery aj rána, už Ho poznala. Samozrejme, že nie dokonale, ale už vedela toľko, aby sa správne rozhodla. Pochopila, že táto ponúkaná práca nie je pre ňu. Že Boh by ju nenechal prejsť si utrpením hľadania a že by nezariadil všetko tak, aby bola tam, kde je teraz. A tak povolanie snov odmietla, a urobila to s úsmevom. Čas jej dal napokon za pravdu, lebo v novej práci, ktorá už vlastne nová nie je, si naplno zvykla a ide jej od ruky. No a vo firme, kde ju chceli prijať, sa udiali všelijaké nedobré zmeny. Byť s Bohom znamená aj to, že Ho bližšie poznáme a lepšie vidíme. Lepšie kráčame životom.