Vždy, keď sa snažíme byť niekým iným, tak prehrávame

Teda lepšie napísané, za neskúseného ho považovali ostatní. On sám o sebe tvrdil, že pastierska práca, keď chránil ovce pred vlkmi a inými nástrahami prírody, ho pripravila dostatočne.

Krútili nad ním hlavou, ale keď neoblomne trval na svojom, nezmohli nič. A tak mu priniesli ťažké brnenie, v ktorom bojoval kráľ Saul. Och, aké mu prichodilo ťažké. Aké neznesiteľné.

Možno myslel na to, že by ho nemal odmietať, lebo sa to nepatrí. Možno mu napadlo, že ak to urobí, vysmejú ho ešte viac. A predsa, napriek hroziacim posmeškom, odmietol. Lebo nechcel byť niekým iným. Nešiel do boja ako kráľ Saul, ale šiel ako on sám. Ako Dávid.

A vyhral pomocou dobre mierenej rany, pravdaže, s pomocou Božou, lebo bez Boha by to nedokázal. Ale premýšľajme o tom trochu. Keby šiel v tom ťažkom brnení, čo by sa stalo? Príliš by sa sústredil na nepohodlie, príliš by sa zameral na to, že je zrazu niekým iným a už by jeho pozornosť nesmerovala úplne na boj.

Nechcem zachádzať priďaleko a tvrdiť, že by azda nebol vôbec vyhral, ale ktovie. Lebo ak túžime byť niekým iným, vlastne prehrávame. Na celej čiare.

Jemná

Raz som bola prekladať jednu kázeň z angličtiny. Do cirkvi prišiel pastor z Anglicka a potrebovali, aby im slová povzbudenia niekto preložil. On vtedy hovoril o jemnosti a pokore a ja som sa snažila, čo mi len sily stačily, aby som všetko preložila zrozumiteľne. Na druhý deň mi volala priateľka, ktorá tam bola a ktorá ma tam aj pozvala. Vraj aké to bolo úžasné. A že nebola náhoda, že som to prekladala práve ja, keď kazateľ vravel o jemnosti. Lebo som tak veľmi jemná.

Zasmiala som sa. Nie neúctivo, len tak akosi prekvapene. Možno aj neveriacky. Lebo viete čo? Ja som to na sebe nemala rada, že som taká jemná. Aj som jej to povedala nahlas, nie, mne sa nepáči, že som taká.

Ona na to, či by som radšej bola drsná a ja som bez rozmýšľania odpovedala, že áno. Teraz sa zasmiala ona. Viete prečo? Lebo ona práve chcela mať moju jemnosť. A ja som chcela mať zasa jej drsnosť.

Nie je to nič nové, všakže, že vždy chceme, čo nemáme. Lenže niekedy, pokiaľ ide o čosi, čo obdivujeme na niekom inom, môže sa stať, že ho začneme napodobňovať. Že budeme chcieť nosiť brnenie, ktoré on nosí a bude nám priťažké.
A zatiaľ čo my si budeme želať byť niekým iným, ten niekto si možno bude želať byť nami. Áno, také je to zamotané.

Ak nás ale Dávid niečo naučil a, pravdaže, tých lekcií by mohlo byť oveľa viac, tak je to to, že vyhrať svoje boje máme ako my. Nie ako ich vyhrávajú iní. Boh to takto vymyslel. Ak nám dal telo, ktorému je priťažké brnenie, iste vedel prečo. Ak nám dal jemnosť a druhému drsnosť, iste vedel prečo. Buďme jedineční, ako je jedinečný aj On.