Katolíci dnes slávia Nepoškvrnené počatie Márie

Keďže však tento rok ide o slávnosť, ktorá je preložená z nedele, v tomto roku veriacich nezaväzuje vo svedomí ako prikázaný sviatok. To znamená, že nie je pod ťažkým hriechom povinná účasť na svätej omši a zdržanie sa vykonávania prác prekážajúcich zasväteniu dňa.

Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn, Mesiáš a Vykupiteľ sveta sa zrodil z Panny Márie. Predpovedal to aj starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa, Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo značí Boh s nami.“ To napokon vyznáva v apoštolskom vyznaní viery: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny. Cirkev v náuke o nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému „staň sa“, sa mohol vteliť Boží Syn Ježiš Kristus. To nám hovorí, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky svätej Anny uchránená od dedičného hriechu. Boh Otec v Panne Márii pripravil pre svojho Syna matku, ktorá by bola dôstojným príbytkom pre jeho od večnosti existujúceho Syna. Cez archanjela Gabriela ju však požiadal o jej slobodný súhlas so svojím plánom. 

Na Lateránskom koncile roku 649 pápež Martin I. vyhlásil trojakú podstatu panenstva Márie: „Mária počala bez oplodnenia mužom z Ducha Svätého, bez porušenia porodila Krista a po pôrode si zachovala neporušené panenstvo“. Ako mariánsky sviatok sa Nepoškvrnené počatie Panny Márie začal v Cirkvi sláviť v ôsmom storočí na Východe a o sto rokov neskôr i na Západe. Pápež Klement XI. v roku 1708 nariadil, že bude záväzným pre celú Cirkev. Mariánska dogma, o ktorej hovorí cirkev dnes, prišla o viac ako tisíc rokov neskôr. Túto vieroučnú pravdu Cirkvi ako dogmu vyhlásil pápež Pius IX. 8. decembra 1854 bulou Ineffabilis Deus. Bolo to slávnostné potvrdenie stáročí kresťanskej viery, že tá, ktorú anjel pozdravil ako „milostiplnú“, vstúpila do svojho ľudského bytia bez poškvrny dedičného hriechu. O štyri roky neskôr sa Panna Mária pod týmto menom predstavila pri svojom zjavení v Lurdoch Bernadete Soubirousovej, ktorej povedala: „Ja som Nepoškvrnené počatie“. 

Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí sa uskutočnilo až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Udialo sa v napätej situácii v Ríme, keď zanikal pápežský štát. Pius IX. bol vlastne jeho poslednou hlavou. Krátko na to nasledoval Prvý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil neomylnosť pápežov, čo sa týka viery a mravov, a to je aj prípad vyhlasovania dogiem a kanonizácií. Dogma bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov Cirkvi – konkrétne svätý Tomáš Akvinský a svätý Bernard z Clairvaux – nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o Nepoškvrnenom počatí. Pozitívne sa však k tejto vieroučnej pravde staval blahoslavený Ján Duns Scotus. V 17. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, dnes Kongregácia pre náuku viery, zakázala používať výraz „Nepoškvrnené počatie“. Až pápež Gregor XVI. v rokoch 1831-1846 bol priaznivo naklonený vyhláseniu dogmy, ale pre opozíciu katolíckych kruhov z Nemecka, Francúzska a Anglicka nemohol svoj úmysel uskutočniť. Keď potom jeho nástupca Pius IX. konečne túto dogmu vyhlásil, urobil tak aj napriek mnohým námietkam aj biskupov, ktorí tvrdili, že to nie je ani potrebné, ani vhodné. Ako odpoveď na slávnostné vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí pruský kráľ Friedrich Viliam IV., ktorý bol protestant, sa pokúšal zorganizovať medzinárodný protest. Niektorí pravoslávni, anglikánski, luteránski a kalvínski teológovia toto vyhlásenie okamžite odsúdili.