Možno sa vám to zdá absurdné, ale je to naozaj tak, a potvrdzujú to aj posledné výskumy na poli psychológie, skúmania ľudských emócií, duše, vzťahov a správania. Pocity nespokojnosti, viny, nešťastia či smútku sa vedia usalašiť v našich životoch tak dobre a nadlho aj vďaka tomu, že nám prinášajú určitý pocit bezpečia a pohodlia. A naopak – z tejto dlhodobej pozície nám stav byť šťastný, radostný a plne vo svojej identite pripadá byť nebezpečný a ohrozujúci.
Dotýka sa to mnohých z nás, možno viac, ako by sme si boli ochotní priznať. A nie, nie je to neriešiteľná situácia. No prvým krokom k náprave je priznať si tento stav. Áno, som závislý na svojom stave, na tom, ako sa celé roky cítim, naučil som sa v tom chodiť, pohybovať, tak mi to vyhovuje. Áno, som už zvyknutý na to, že som obeť, že od života nechcem viac, že sa radšej v niektorých situáciách cítim zle. A zostáva to tak preto, že s tým nič nechcem robiť...
Ak máme za sebou prvý krok – takéto úprimné vyznanie, nasleduje správne položená otázka, ktorá si vyžaduje naše odhodlanie, čas, vôľu aj odvahu: Čo mi prinášajú stavy sebaobviňovania, sebapodceňovania, porazenectva a následnej životnej frustrácie, nespokojnosti, utrpenia? Do akej situácie ma tieto stavy dostávajú a prečo mi táto situácia prináša pocity bezpečia a komfortu, ktorých sa neviem vzdať? Čo „dobré“ mi prináša zotrvávať v nich? Čo ma núti držať sa ich?...
Pripravte sa – ak budete naozaj úprimní, dostanete možno mnohé šokujúce odpovede!!! Uvidíte vzorce, ktoré si vytvorilo vaše telo, myseľ a duša, aby vás udržiavala v tomto zvláštnom „neuspokojivo-uspokojivom“ stave. Len sa musíte odvážne pustiť do olupovania tých emočných nánosov, do hĺbky tých presvedčení, životných skúseností, zranení, spomienok, kde naša ukotvenosť vo vlastnom utrpení vznikla.
.jpg)
A ako takéto „lúpanie“ vrstiev našich myšlienok a presvedčení funguje? Napríklad: Mali ste nejaký veľký sen, cieľ, vedeli ste, že niekam vás Boh volá, vložil vám nejakú túžbu do srdca. No vy ste ju nechali tak. Vzdali ste sa jej. Umlčali ste ju. Pocit viny vám hovorí, že na to nie je čas (venovať sa svojim „rozmarom“, sebe samej – to je také egoistické!), že si nemáte vyskakovať príliš vysoko, veď iní sa majú ešte horšie. Sami seba spochybňujete: prečo by taký pekný sen mal byť práve pre mňa? Veď sú tú lepší a pripravenejší ľudia (ja si to nezaslúžim, ja teda určite nie!), veď je tu okolo mňa toľko iných ľudí, ktorí majú svoje požiadavky, a tie sú predsa dôležitejšie, ako tieto moje smiešne sny...
A tak sa nehýbete. Vzdáte sa. Zabudnete na to, o čom ste snívali. Zvykli ste si na ten stav. Prečo? Pretože takto máte istotu, že sa na vás nikto nebude krivo pozerať! Nikto vás nebude obviňovať, že ste egoista, že hľadíte iba na seba, že hlúpo snívate a veľa si o sebe myslíte... Máte skrátka bezpečie, že tým, kde ste a celé roky zotrvávate, poskytujete pokoj aj ľuďom okolo seba.
Veď keby ste sa pohli, vyrušilo by ich to! Pýtali by sa. Vyčítali by. Nepáčilo by sa im. A vy by ste možno o nejaké vzťahy aj prišli. Stratili by ste ľudí, ktorým sa nepáčili vaše „príliš vysoké a farebné sny“. Prišlo by k nepríjemným rozhovorom? Prišli by zmeny, nové obzory, veci, ciele? Aké by boli, aká by bola tá moja budúcnosť, keby som sa niekam pohla, bola by naozaj dobrá a bezpečná?...
Keď sa však nehýbeme, máme istotu, že k tomuto všetkému znepokojivému nepríde. Sme v pokoji. V stuchnutom hnijúcom pokoji. Pavučiny sa nehýbu, iste, to je pre pavúka také bezpečné... Ale čo pre nás???... Sme síce tam, kde nechceme byť, ale veď je tu závetrie, pokoj, nikto si ma nevšíma, nekritizuje, nevyčíta, nič sa nedeje...
Preto sa ľudia len tak ľahko nevzdávajú svojich zlých návykov a nešťastných životov. Lebo nám tieto okolnosti niečo aj dávajú. Myslíme si to, vnímame to tak. Samozrejme, je to iba klam. Je to falošné bezpečie a falošný pokoj, po ktorom aj tak prichádza nový a nový duchovný hlad, plač duše a frustrácia.
No aj z tohto začarovaného kruhu je cesta von. Keď sme už nabrali tú odvahu dať si otázku – čo mi prináša moje nešťastie? (a potlesk vám za to!), prichádza na rad ďalšia, ktorá čaká na vašu odpoveď: „Ako by to vyzeralo, keby namiesto viny, nespokojnosti a frustrácie bola teraz v tejto mojej situácii radosť?...“ Nevzdávajte sa, možno si to nebudete vedieť perfektne predstaviť a zodpovedať hneď (lebo na také scenáre jednoducho nie sme zvyknutí), ale tá odpoveď pri úprimnom hľadaní a snahe príde!
Boh nám ukáže, ak sa ho budeme pýtať. Tým spôsobom, aby sme mu porozumeli. Dá nám obrazy, slová, nasmeruje... Pripomenie nám, čo do nás vložil. Ako nás stvoril. Pre čo bije naše srdce, čím sa chce rozradostiť. Aké méty sú tam pred nami, ku ktorým smerujeme. Lebo On do nás vložil ten nezničiteľný kompas. Ktorý nám znovu a znovu ukazuje ten správny smer. Keď sa začneme pýtať. Keď sa odvážime vytiahnuť hlavu z našich zatuchnutých pavučín a uveríme, že by to mohlo a malo byť všetko aj inak.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies